V jednom neďalekom lese žila sova. Ako sa na sovu patrí, mala velikánske oči a rozumu vyše hlavy. Ohľadne toho, ju kedysi dávno lesné zvery zvolili za lesného radcu. Sedela na strome, húkala a celému lesu múdre rady rozdávala. Jedného dňa si sova povedala: „unavená som z rozdávania múdrostí, vyberiem si dovolenku a zopár dní si oddýchnem“. No dobre, ale ako za ten čas budú lesné tvory žiť bez jej múdrostí? Porozmýšľala, a ešte tej noci sa rozhodla, že si na týždeň zoženie zástupcu. A pretože iné učené sovy v tom lese nežili, nakreslila zobákom do machu čarovný kruh, hodila doň vlastné pierko, tri Boratove semienka a takéto čarodejné zamrmlala: „kto vstúpi do tohto čarovného kruhu, nech na sovu premení sa, huhu“. I spokojná sa domov vrátila a bezstarostne sa k spánku uložila.
Stalo sa však v to ráno, že istý Róbert s gitarou, sa vracal lesom domov z teambuildingu, a vstúpil do čarovného kruhu. Chcel zakričať, ale zahúkal, chcel si chytiť tvár, ale sa len krídlami zobáka dotkol, pretože z neho v okamihu bola sova. Veľmi sa zľakol a ani nevedel ako, a vyletel na najvyšší strom. I sedel sova-Róbert na konári, hlavou krútil, hnedými očiskami pozoroval svet a nerozumel čo sa vlastne stalo. Všetko sa však dozvedel večer od tej pravej sovy, keď sa tá zobudila, do lesa vybrala, a na konári inú sovu zazrela. Vtedy zaplakal, ale nakoniec pristal. „Dobre“ vravel „budem Ťa týždeň zastupovať, múdre rady rozdávať, trošku na gitare hrať, ale sľúb mi, že po týždni ma späť na človeka premeníš!“. „Tak určiteee“ dušovala sa sova „Načo by sme tu dve na jeden les boli?!“. Tak sa rozlúčili a tá prvá odletela na zaslúženú dovolenku.
Sova-Róbert sedel na konári, hral na gitare ako mu len krídla dovolili ( takže nič moc), a čudné rady rozdával. Nech stromy rastú koreňmi nahor. Mravce nech v hniezdach na stromoch bývajú, orol nech po pníkoch lezie, lienka nech slnko v líščom brlohu hľadá a líška ... no katastrofa.
Našťastie ešte nijaký týždeň netrval večne a ani tento. Na ôsmu noc zašumeli krídla pravej sovy nad lesom, a sova-Róbert kričal: „nazdááár, pozeraj aké dobré rady som rozdával!“. Múdra sova zletela nižšie a neverila vlastný očiam „čo si to tu vyvádzal? A prestaň už na tej gitare vyhrávať bo mi šišku rozhodí! Dve storočia budem mať čo robiť, kým dám les do pôvodného stavu. Tu máš nakreslím ti čarovný kruh, skoč doň a také múdrosti si viac doma rozdávaj.“. A hneď aj nakreslila čarovný kruh do machu. Hodila doň jednu vzorku okna s aluklipom, dve zvýrazňovačky, hrdzavú konzolu neznámeho pôvodu a zamrmlala: „nech sova späť na človeka zmení sa a aj s gitarou navždy zmizne z lesa“. A chcela Róberta do kruhu potisnúť, keď tu sa pošmykla a sama doň spadla. Sova-Róbert od strachu zobákom zaklepotal, pretože dole v kruhu stál človek, presne akým on býval. Chvíľu stál, mával rukami a nakoniec sa od hrôzy cez les behom pustil.
Bežal, bežal a až ráno, na kraji lesa, sa zastavil. Tu ho za golier zdrapila nahnevaná manželka, ktorá si myslela, že to je jej manžel Róbert, a hrešila ho: „kde si sa toľký čas túlal?“ A ešte mu aj valčekom na cesto naložila. Na to jej človek so sovím rozumom povedal: „zle robíš žena, že ma biješ. Keď ma biť budeš, rebrá mi dolámeš a k úžitku ti nebudem. Ale keď sa mi dáš najesť, budem môcť do roboty chodiť a zarábať aby som ťa uživil.“ Manželke od počudovania skoro oči vypadli a povedala: „Neviem kde si bol celý týždeň a kde si k toľkej múdrosti prišiel, ale asi máš pravdu.“
Od tých čias – výnimka potvrdzuje pravidlo. Medzi múdrymi sovami sa niekedy nájde hlúpa s gitarou a medzi ľuďmi , tiež tak výnimočne sa sovia múdrosť blysne. A to len preto, že v tomto lese sa v noci čudné, prečudesné, ba až zázračné veci dejú.
Rád by som Vám jednu takú sovu ukázal, len pozor na kruhy z machu, a veľký pozor pri lietaní vysoko do konárov. Bezpečnosť na prvom mieste, nepreceňujte svoje schopnosti, a do lesa nikdy nechoď sám. Aby si sovu našiel, musíš sa započúvať do tónov čo Róbert na gitare hrá.