Liptovský Ján
sa nachádza v nádhernom prírodnom prostredí predhoria Nízkych Tatier v nadmorskej výške 650m. Rozloha chotára je 65 km2 a rozdeľuje ho potok Štiavnica, ktorý vyviera pod Ďumbierom. Východnú stranu ohraničujú pozemky troch Bocí, Malužinej, Porúbky a Liptovského Hrádku. Zo severnej strany je to Podtureň a Uhorská Ves a zo západnej strany Závažná Poruba, Iľanovská a Demänovská dolina.
Charakter podnebia určuje jeho poloha. Prevažujú chladné zimy s priemernými teplotami v januári – 5,5 stupňa Celzia. Najteplejší býva júl s priemernou teplotou 16 stupňov Celzia. Ďumbierske hrebene sú oblasťou, kde spadne najviac zrážok vo forme dažďa a snehu. Pri severozápadnom prúdení za stáleho počasia vznikajú teplotné inverzie. Teplotné rozdiely dosahujú až 10 stupňov Celzia.
Priaznivé klimatické pomery spolu s minerálnymi a termálnymi prameňmi tvoria prirodzenú rekreačno-turistickú oblasť. V zime sa tu ponúkajú vynikajúce podmienky na lyžovanie. V lyžiarskom areáli je technické zasnežovanie a osvetlenie. Milovníkom letných športov poslúži termálne kúpalisko a kryté bazény v hoteloch a penziónoch. Súčasná kúpeľná starostlivosť o klientov vychádza z tradície, pretože už v minulom storočí boli v Liptovskom Jáne vybudované kúpele s názvom „Svätojánske Teplice“.
Liptovský Ján bol v roku 1960 vyhlásený za pamiatkovú zónu a v deväťdesiatych rokoch mu bol priznaný štatút kúpeľného miesta.
Vstup do Jánskej doliny je dnes lemovaný rekreačnými zariadeniami a súkromnými chatami. Liptovský Ján a časť Jánska dolina má k dispozícii vyše 2500 lôžok, pričom kmeňový počet obyvateľov je približne 850.
Historický vývoj Liptovského Jána
Chotár Liptovského Jána osídlil v priebehu mladšej doby bronzovej ľud lužickej kultúry, ktorý si staval príbytky na strategicky dôležitých výšinách. Takéto hradisko sa pravdepodobne nachádzalo na Hrádku /Veratíne/ a v Kameničnej.
Z doby laténskej sú významné nálezy: bronzová soška, ktorá je vysoká 55cm, bronzové meče a črepinový materiál.
V období raného feudalizmu Liptov spolu s Turcom tvorili súčasť zvolenského prédia /priameho vlastníctva kráľov z rodu Arpádovcov/.
V polovici 13. stor.začali uhorskí králi udeľovať menšie výmery pôdy za preukázané služby v kráľovskom vojsku.
Do dejín horného Liptova sa najvýraznejšie zapísal comes /vojenská funkcia/ Bohumír /Bogomérus/, syn Vavrinca.
Liptovský Ján ako obec je písomne doložený dekrétom kráľa Belu IV. z roku 1263. V donačnej listine je spomínaná roveň Vesveres /asi miesto na vresovišti alebo zvernice/. Predstavovalo to územie jedného poplužia /asi 80 – 100 ha/, ktoré sa rozprestiera medzi potokmi Ploštínka a Štiavnica. Toto územie kráľ daroval synovi Vavrinca Bohumírovi za zásluhy jeho otca i jeho v bojoch proti Tatárom. Všeobecne sa hovorí, že Vavrinec v bojoch zachránil od zajatia kráľa Belu IV. tým, že zničil bojovníkov , ktorí mali zajať kráľa. V boji prišiel o ruku, čo je aj zvýraznené v rodovom erbe a taktiež je tu veliteľská trúba, lebo Vavrinec bol veliteľ jednotky pri ochrane kráľa. Po ukončení tatárskych vpádov dal kráľ na mieste víťazstva Vavrinca postaviť na Parkančeku /minerálna kopa/ drevený kostolík. Tu si zriadili benediktínci svoju misijnú stanicu, ktorú zasvätili ich patrónovi Jánovi Krstiteľovi. Bolo to okolo roku 1240. Ku koncu 13. storočia na tomto mieste vystavali murovaný kostol. Okolo kostola vznikla osada pomenovaná podľa svätého Jána Krstiteľa.
Obyvatelia osady pod vedením Bohumíra ovládli v krátkom čase dve tretiny Liptova, časť Spiša i Turca. Pred smrťou Bohumír rozdelil majetok pre šiestich synov s tým, že určil centrum rodu v Liptovskom Jáne a na čelo riadenia jednoty rodu postavil najstaršieho syna Bodó /1286 – 1343/, ktorý už používal v prímení Bodó-de Liptovský Ján. Týmto spôsobom jednotného riadenia rodu sa rod udržal vyše 740 rokov. Príslušníci starého svätojánskeho rodu sú dnes rozídení po celom svete.
Najväčšia migračná vlna na území Liptova bola po tatárskom vpáde okolo roku 1250. Začala sa opätovná kolonizácia, podopretá „ Liptovskými slobodami Belu IV. z roku 1257“. Na základe slobôd začalo sa vracať pôvodné obyvateľstvo, ktoré so sebou priviedlo aj nových osídlencov. Po objavení nerastného bohatstva prichádzajú najmä Sasi a Taliani. Príchod týchto skupín predstavuje novú spoločenskú kultúru, ktorá sa prejavila najmä v staviteľstve. Z pôvodných drevených polozemníc prichádza po dreve nový stavebný materiál, kameň.
Kráľ Belo IV. došiel k presvedčeniu, že sa novému spustošeniu krajiny dá zabrániť iba výstavbou mocných kamenných stavieb. K týmto novým stavebným prácam boli potrební kvalifikovaní kamenárski či murárski majstri. Kráľ povoláva z cudziny /najmä z Francúzska, Talianska a Rakúska/ ďalších remeselníkov . Boli to vlastne prví stavitelia, ktorí pomocou domáceho obyvateľstva začali stavať murované stavby.
Kráľ Ladislav IV. potvrdil myšlienky kráľa Belu IV. a rozšíril slobody o banské podnikanie, ktoré doplnil o myšlienku banského podnikania v staviteľstve. Bohumírovi potomkovia mali veľké príjmy z ťažby dreva a drahých kovov. Bodóovi synovia Štefan a Ladislav mali každý troch synov a na prelome 14. a 15. storočia žilo v Liptovskom Jáne ich početné potomstvo. V tomto období sa každá zemianska rodina usilovala vybudovať si v dedine kúriu. Bohatší zemania si neskoršie stavali murované kaštiele. Ku každej kúrii a kaštieľu patrili rozsiahle pozemky, ovocné a zeleninové záhrady, o ktoré sa starala panská čelaď /želiari/.
Svätojánskovci v 16. storočí patrili k najbohatším rodinám horného Liptova, k čomu najviac prispieval obchod s drevom, drahými kovmi /zlato, striebro, meď/ a železom.
Obyvatelia Liptovského Jána sa v druhej polovici 19. storočia zaoberali povozníctvom, chovom domáceho dobytka a skoro každé gazdovstvo malo jeden pár koní, ktorý využívali na dovoz dreva a rudy z hôr. Furmani zvážali na koňoch k Váhu - k Zuskinovcom na pltisko drevo a na jar ho splavovali dolu Váhom . V Liptovskom Jáne až do roku 1900 sídlila Lesná správa horného okresu Liptovskej župy. Szentiványovci začali prenajímať pôdu židovským árendátorom, ktorí v Liptovskom Jáne postavili moderné hospodárske dvory, maštale a humná.
V roku 1892 žilo v Liptovskom Jáne 921 obyvateľov týchto národností: slovenská, maďarská, židovská.
Začiatkom minulého storočia odchádzali chlapi z Liptovského Jána za prácou do sveta, hlavne do Budapešti a Viedne. Za príjmy si dovolili odkupovať kaštiele. Medzníkom vývoja obce bolo vypuknutie prvej svetovej vojny a vznik Československej republiky. V roku 1919 žilo v Liptovskom Jáne len 659 obyvateľov, čo bolo najmenej za posledných 300 rokov. Menil sa i vzhľad dediny a kaštiele obsadili jednoduchí ľudia.
Kaštiele a kúrie
Urbanistické riešenie zástavby Liptovského Jána vychádzalo z funkcie zemianskeho sídla najbohatšieho rodu v Liptove. Mali hojnosť dreva a banskú činnosť, ktorá im umožňovala vybudovať centrum horného Liptova v Liptovskom Jáne.
Stavitelia kaštieľov rešpektovali danosti miestnych podmienok. Každý kaštieľ mal svoj park. Takto vznikali panské sídla plné zelene a pokoja.
Ucelená projektová dokumentácia stavieb Liptovského Jána nie je nám známa.
Zdroj: www.liptovskyjan.sk