História

 Dlhodobá kontinuita výroby vápna v Bukovej sa pribrzdila až v polovici minulého storočia v súvislosti s novými spoločensko-politickými udalosťami a postupným obmedzovaním súkromného hospodárenia.

 V zmysle týchto intencií ako aj celoštátnych zákonných úprav sa individuálne pálenie vápna postupne likvidovalo. V prvých pofebruárových rokoch sa vydávanie paličských povolení (prostredníctvom miestnej správy MNV) redukovalo už len na vápenkársku produkciu pre vlastnú spotrebu, nie na ekonomické účely. Podľa výpovedí miestnych obyvateľov posledná súkromná pec produkujúca vápno, zhasla v roku 1954 (pre horára Kyja). Na druhej strane prispelo k všeobecnému úpadku ľudového vápenkárstva i zavádzanie priemyselnej výroby vápna v malokarpatskej oblasti. Vlastnou vápenkou  (situovanou pod kameňolomom v miestnej časti Vápenka) disponovala aj obec Buková.

Bukovská vápenka. 70-te roky 20. storočia. (Foto: AOÚ) [kolorizované]

 Počiatky priemyselnej výroby vápna v Bukovej spadali do predvojnového obdobia počiatku 20. storočia, kedy trnavskí podnikatelia (Nádaš - biksardský kameňolom a vápenka, účastinná spoločnosť v Trnave¹) vybudovali cylindrickú pálenicu vápna za pomoci prizvaných odborníkov až z Talianska. Systém chodu vápenky spočíval v cyklickom prepojení 12 okrúhlych pecí s nadväznosťou výrobnej činnosti: pokiaľ sa prvá pec plnila vápencom, druhá sa už zapálila, v nasledujúcej už prebiehal proces pálenia, ďalšia chladla a v poslednej pasáži systému už vyberali hotové vápno. Základný  výrobný  princíp spočíval v nutnosti prísunu stáleho ohňa (využitím tepelných vlastností ohňa).

Zbytky bukovskej vápenky. 80-te roky 20. storočia. (Foto: AOÚ) [kolorizované]

 Pomerne podrobný popis bukovskej vápenky podáva aj J. Paučo na začiatku 60-tych rokov 20. storočia:

„Prvú vápenku tu postavili v roku 1910. Asi o dva roky neskôr postavili terajšiu „Ringlovku“. Je to pec ako nekonečný tunel. Tu nakladači naložia kameň tak, že pri zemi nechajú 4 malé tunely, po ktorých pokračuje oheň. Oheň kŕmia odvrchu dierami, ktoré sú pre tento účel v povale a sú zakryté železnými škridlami. Za ohňom idú vyberači. Hotové vápno odvezú vo vozňoch na úzkokoľajke k riadnej železnici. Tunel, ako som pec pomenoval, má 14 otvorov. Otvory sú meter široké a 180 cm vysoké. Nakladači dovezú dovnútra kameň a keď je komora, čo volajú priestor od  jedného  otvoru  po  druhý,  naložená,  otvor zamurujú, aby sa ohňu neprekážalo. Keď už oheň prešiel, otvor odmurujú a vápno tade vyvážajú. Tak to môže ísť donekonečna.“²

Zbytky bukovskej vápenky. 80-te roky 20. storočia. (Foto: AOÚ) [kolorizované]

 Ďalšiu intenzifikáciu výroby však takmer na dvadsať rokov utlmila hospodárska kríza začiatkom 30-tych rokov. Chod miestnej vápenky bol obnovený po rozsiahlej rekonštrukcii až v roku 1950 z iniciatívy  podniku Západoslovenské kameňolomy  a štrkopiesky. Po krátkej dobe však miestna vápenka prešla najskôr pod správu stupavskej cementárne a napokon  sa zaradila do  prevádzky MNV v Bukovej. V roku 1974 sa činnosť miestnej vápenky úplne pozastavila v súvislosti s narušením statiky klenby  jednotlivých  pecí.  Modernizácia prevádzky sa ukázala vtedy ako nerentabilná záležitosť a to predovšetkým z dôvodu  dobudovania veľkého  cementársko-vápenného kombinátu v neďalekom Rohožníku.³

1 Archív Výroby kameňov a pieskov, spol. s.r.o. Buková. Matejková podstata, č. vložky 826, 1948.

2 PAUČO, J. (zost.): Laický apoštol. Martin Kopúnek. Betlehem, Pennsylvania: Východná oblasť szdruženia slovenských katolíkov. 1961, s. 49.

3 AOÚ, Obecná kronika MNV v Bukovej, s. 87.

Informácie ku keške

 Na úvodných súradniciach nájdete iba ruiny z vápenky. Pre fyzickú pozíciu krabičky budete musieť vyriešiť finálne súradnice nižšie. Taktiež odporúčam si prezrieť aj checker, ktorý obsahuje fotohint.

Finálne súradnice :

-[--->+<]>-------.++[----->++<]>.++[-->+++<]>+.++++.[----->++<]>.[--->++<]>.++[-->+++<]>.-.----.+++++++++.----..------------.-------.++[->++<]>+.-[-->+<]>--.[-->+++<]>+.++++++.+[----->++<]>.[--->++<]>.[-->+++<]>++.+++.-------.++++++++++..--.[--->++<]>+++.