Keška Vás privedie na jedno z mojich najobľúbenejších miest z detstva - Žobráckej studničke, kde sa dá na jar zbierať liečivý podbeľ a v jeseni šípkové ruže.
Síce zo studničky ostal iba pramienok, ktorý vyhľadáva už iba lesná zver, vždy ostane miestom s nádhernými výhľadmi a úžasnou pokojnou atmosférou, ktoré sa oplatí navštíviť. A prečo? Už celé generácie sa o nej rozpráva veľmi zaujímavá povesť, ktorú Vám vyrozprávam nižšie.....
Tam, kde sa Beluš pri Háji stráca,
je od pradávna studnička malá.
Nájdeš ju ľahko, bo rokov zloba
jej samé tŕnie do vienka dala.
postojíš chvíľku pri jej prameni,
dúšok jej vody sviežosť ti vráti
a tieseň z duše kamsi stratí.
Pookreješ sa pri nej a v tichu
načúvaš vtáčat ľúbezným hlasom,
keď v šume vánku krúžia nad krajom.
Hlas hory sťaby tichúčko časom
rozprával povesť o láske pravej.
Pod zemou kdesi, v studničke hravej,
akoby čosi zanariekali,
nad tým, čo sa tu pred vekmi stalo.
Kedysi veľmi dávno, keď ešte po tomto kraji putovali chlapi, čo malými kladivkami rozbíjali každú skalu v nádeji, že v nej objavia zlato či striebro, jeden z nich zasadol práve k tejto studničke. Osviežil sa sviežou čírou vodou a po úmornom dni ho omámili driemoty. Slnce spoza tmavých lesov už úplne nízko spúšťalo svoje dlhé lúče, keď sa mu v tom polobdení-polospaní zazdalo, že sa v studničke medzi kameňmi čosi zablyšťalo. Pretrel si oči, studenou vodou obmyl tvár a jasnejšími očami hľadí na ten kameň na dne studničky. Vidím a či ešte sním? Opäť si obvlažil oči, kladivkom mocno udrel po kameni a tu – v rozdrvenej skale kúsky zlata! Dobre vidím a či to je viac mam, či odlesk zapadajúceho slnka? Udrel na vedľajší kameň, udrel na niekoľko skál hlbšie v studničke a v každej z nich kúsky zlata!
V okolí studničky našiel toľko zlata, že tu začal kopať baňu a vedľa nej si postavil dom. Aby mu nik na jeho majetok nesiahol, ohradil baňu i dom, i studničku vysokým múrom, najal si chudobných baníkov a tí mu z podzemia vynášali stále viac a viac zlata, až si zaň na tomto mieste postavil palác. Do záhradky okolo paláca dal vysadiť množstvo červených ruží, aby nimi obmäkčil srdce svojej jedinej dcéry. Tá totiž dobre vedela, aké veľké je otcovo bohatstvo, ale i dobre videla ako on od brány paláca dáva psami odohnať každého chudobného človeka či žobráka, čo prišiel poprosiť o drobný peniaz či kúsok chleba. Otcovu krutosť nahradila svojim srdcom: natrhala červených ruží a podala ich žobrákom, aby ich speňažili a kúpili si obživu. Vo chvíli, keď ponad plot podávala chudákom náruč plnú ruží, tie sa premenili na bochníky čerstvého chrumkavého chleba.
Kruté počínanie lakomého otca videla nie len jeho dcéra, ale i Veľký Duch, odveký strážca zlatých pokladov. Pozval si ďalších dvoch pomocníkov – jedného, čo strážil niklové, druhého čo dával pozor na kobaltové bane. Preobliekli sa za túlavých žobrákov a prišli k bráne honosného paláca. Zabúchali a povedali:“ Vpusťte nás, dajte trocha vody a kúsok chleba. Pozrite, sme takí úbohí, otrhaní, smädní a hladní, pomôžte blížnym, veď blížnym sa má pomáhať...“ Pán ale zlostne zakričal: „Practe sa, otrhanci“ Practe sa“ Do podzemného pekla s vami.“ Strážcom prikázal pustiť na žobrákov psy.
Duch baní to už nemohol počúvať, nemohol sa na spupného lakomca ani pozerať. Doširoka roztiahol ramená a mocným hlasom zvolal: „Dosť bolo zlého, čo si ľuďom napáchal“ Nech sa do hlbín zeme prepadne tvoja baňa i tvoj kaštieľ! A ty, lakomec, odteraz ty budeš žobrákom, budeš sa túlať po svete a pykať za zlo, ktoré si napáchal. Už nikdy viac nebude v tvojej duši pokoj!“ Vtom slnko zašlo za tmavý oblak, zem sa zatriasla a všetko lakomcovo bohatstvo sa prepadlo pod čiernu zem. Kde bola zlatá baňa, a kde stál kaštieľ, tam po nich ostala iba veľká priehlbina. Z miesta, kde bola záhrada plná tmavočervených ruží, vytryskla studnička čistej vody.Po mnohých a mnohých rokoch, keď ľudia v Dobšinej už i pozabudli na tamtie časy, prišiel raz k studničke vysilený túlavý žobrák, pokľakol si k vode a tak ako už veľakrát i tu opakoval, opakoval a stále dookola opakoval úpenlivú prosbu: „Studnička, studnička, nevieš kde nájdem pokoj svojej duše? Studnička, studnička, nevieš kde nájdem odpustenie za svoje hriechy?“ Žobrák spínal ruky, žobrák ronil slzy, žobrák si pokľakol až úplne k prameňu chladnej vody, stonal, ronil slzy, ale studnička neodpovedala. Už i slnko zapadlo, aj temná noc na kraj sadla a žobrák iba kľačal po kolená v blate, spínal ruky a stonal. Ako išla noc hlas mu slabol a slabol, na pravú polnoc úplne stíchol. Pri brieždení ako išli dobšinskí baníci do šichty na Striebornú, pri studničke našli neznámeho mŕtveho žobráka. Prameňu chladnej vody na mieste, kde sa Beluš pri Háji stráca, dali vtedy baníci meno Žobrácka studnička. Dodnes tak pramienok ľudia volajú, keď sa v letnej páľave idú z neho napiť sviežej vody.Dodnes k nemu vedie chodníček vyšliapaný vo vysokej tráve plnej pestrofarebných lúčnych kvetov, chodníček vyšliapaný pomedzi husté kriačky šípových ruží. Svetloružové kvietky divej ruže sú tie, čo ostali po tmavočervených ružiach, ktoré sa spolu so zlatou baňou a hrdým kaštieľom prepadli do tmavých hlbín zeme. Kým v jari z tej hĺbky vyrašia na zemský povrch stratia čosi zo svojej niekdajšej farby i veľkosti. Ale vôňa im ostáva. Vôňa láskavého srdca mladého dievčaťa.
A ako sa dostať ku keške? Tá sa nachádza na úvodných súradniciach! Tu sa ale budete musieť zahrať na baníka a pomedzi maličké cestičky nájsť cestu k logbooku... veľa šťastia!
A nezabudnite, trpezlivosť ruže prináša.