SK:
November. Dalšia bežná služba na pohotovosti. Sopeľ, bolesti hrdla a iné sprostosti. Nuda, nuda, nuda. Zrazu volá dispečing: „Vezú vám podchladeného bezdomovca.“ Zaplavuje ma pocit nešťastia. „No do kelu, už to začína, veď ešte nie je taká zima.“ Čakáme nastúpení. Nervozita. Erzetpečkári vybaľujú z fólie chlapíka s veľmi nízkou úrovňou osobnej hygieny. Otvárame okná, zápach je neznesiteľný. Erzetpečkári zdrhajú, s chlapíkom sme osameli. Prizriem sa mu. Zlepené šedivé vlasy, špinavá brada, chrasty. Pod nánosmi špiny je oblečenie čudného strihu. Nakoľko sa to dá posúdiť, látka je kvalitná, ba až drahá. Neviem, nie som odborník. Žeby vyberal kontajnery pred národným divadlom? Rozhodne má bizarný osobný zjav. Dám si rúšku, navliekam rukavice, radšej dvoje. Chcem chytiť pulz, popočúvať dýchanie. Vystrašene uhne. Zbežnou prehliadkou nevidím, že by na ňom niekto páchal fyzické násilie. Všimnem si pri tom potetované ľavé predlaktie. Tiež čudné, namiesto bežnej plejády polonahých krások, či prebodnutých srdiečok s prísľubom večnej lásky, vidím pod špinou len akéhosi jeleňa. Kašľať na jeleňa. Mohol som drichmať a toto vyzerá nadlho. Teplomer sa nechytá, pulz ledva hmatám, tlak nemerateľný. Zábava na JISke na celú noc. Zbohom spánok. A to ešte nevidím labáky. Snažím sa skrývať podráždenosť a zlosť. „Sestra zoberte mu prosím odbery a natočte mu EKG.“ Starec akoby vycítil naše nepriateľské pocity, schúli sa do klbka, v očiach sa zračí demoralizácia a apatia. Je mi ho predsa len ľúto. No pocity sú pocity, práca je práca, treba konať. Zavládne hyperaktivita. Strieľam sestre pokyny: „Kyslík 4 litre za minútu! Pustite mu teplý fyzák prúdom, päťstovku, obložte ho ďalšími teplými fyzákmi, rúškami, prikryte, zohrievať, zohrievať! Napojte ho na monitor!“ Srdcová frekvencia je pomalá, to sa dalo čakať. Ale bojíme sa fibrilácie. A nebolo treba dlho čakať. „Fibrilácia! Volajte áro!“ Zatiaľ pichám do žily jeden mezokain, nabíjam defibrilátor.. „Ustúpte!“ Výboj. Telo sa napne, ochabne, fibrilácia trvá. Ďalší výboj. Nič. Stláčame hrudník. Leje sa zo mňa pot. Pribieha ARO tím so svojím batohom. Dr. Sekerku stručne informujem o čo ide, hoci pohľad na monitor hovorí za všetko. Ďalší výboj. Nič. Rýchla intubácia, ambuvak, jeden predýchava, druhý skáče po hrudníku, je to makačka, striedame sa. Čas letí. Asystólia. Atropín, ďalší. Ešte cvičíme, zápal sa vytráca, ťaháme to dlhšie ako zvyčajne, u podchladeného to má zmysel. Tu ale už asi nie. Pozerám na Sekerku: „Zabalíme to?“ „O.K. Stačilo.“ Konštatujem čas exitu. Idem odpojiť ambuvak. Zrazu aktivita na EKG, muž otvorí oči, pred tvárou sa mi mihne ruka, stihnem si všimnúť pod jeleňom koleso. Chytí ma za límec, neľudskou silou si ma pritiahne k tvári, a čosi mi šepká. Ovanie ma zápach, ale rozoznávam slová: „Ja..mám peniaze.. veľa, poklad.. tam, v..“ Šokovaný počúvam. Potom zovretie povolí, ruka klesne, oči sa vyvrátia, ozve sa vysoký tón a na EKG je definitívne rovná čiara. Chytím dych a prikryjem mu tvár plachtou.
Ráno, hoci unavený na smrť, zájdem na popísané miesto, len tak, veď kto by veril slovám zomierajúceho bezdomovca. A ono to tam bolo. Zlato, šperky, perly, drahé kamene. Nechal som to tam, čo ja s tým, som lekár, som v plnke. Choďte si nabrať. Ale musíte si to zaslúžiť.
Poklad je na N 48° A(B+6).(C+2)(D+2)(E-5) E 017° 0(F-3).(G+1)(H+2)(I+6)
EN:
November. Another usual shift at the emergency room. Runny noses, sore throats, and other stupid things. Boredom, boredom, boredom. Suddenly the dispatcher calls: “They are bringing you a homeless man with hypothermia.“ I am flushed with unhappiness. „Crap, it’s starting, but it’s not even so cold yet. We wait standing by. Nervousness. Emergency personnel unwrap from a foil a man with very low level of personal hygiene. We open the windows, the stench in unbearable. Emergency personnel disappears, we are left alone with the man. I look at him. Sticky grey hair, dirty beard, scabs. Under the layers of dirt is clothing of unusual cut. One can judge that the fabric is of good quality, even expensive. I don’t know, I’m not an expert. Maybe he dumpster dives in front of the national theatre? He certainly has a bizzare personal appearance. I don the face mask, put on gloves, doubling up to be sure. I want to take the pulse, listen to his breathing. He skittishly moves away. With a basic examination I don’t see that he was subjected to physical violence. I notice tattooed left forearm. Strange that instead of the usual display of half naked beauties, or hearts with promises of eternal love pierced with dagger, I see under the dirt just some kind of a deer. Screw the deer. I could have slept, but this case could take a while. The thermometer is not registering, pulse is barely palpable, blood pressure unmeasurable. Fun at the emergency for the whole night. Goodbye sleep. And I‘ve not even seeing the lab results yet. I try to hide irritability and anger. „ Nurse please take his samples and set him up with ECG“. The old man, as if sensing our hostility, curls up into a ball, and his eyes reflect demoralization and apathy. I feel bad for him after all. But feelings are feelings and work is work, we have to act. Overactivity takes over. I bark out orders to the nurse: „Oxygen 4 litres per minute! Administer him warm saline solution, 500, cover him with other warm solutions, blankets, cover, heat up, heat up! Hook him up to a monitor!“ Heart frequency is slow, that was expected. But we are afraid of ventricular fibrillation. And we did not have to wait long. „Fibrillation! Call the resuscitation unit!“ While I inject into the vein one mezocain, I charge the defibrillator. „Stand back!“ Discharge. The body tenses, then goes limp, atrial fibrillation persists. Other discharge. Nothing. We compress the chest. Sweat pours off me. Here comes the resuscitation team with its baggage. I briefly inform Dr. Sekerka about the case, although a glance at the monitor says it all. Another discharge. Nothing. Quick intubation, resuscitator, one administers respiration, other does compressions, it’s laborious, we take turns. Time flies. Asystole. Atropin, another one. We still persist, enthusiasm is waning, we are dragging this longer than usual, with a hypothermic patient it makes sense. But maybe no longer here. I look at Sekerka: „Shall we pack it in?“ „Ok that is enough.“ I record time of departure, and go to unhook the resuscitator. Suddenly, there is activity on the ECG, the man opens his yes, hand flashes under my face, and I manage to notice a wheel under the deer. He grabs me by the collar, with inhuman strength pulls me to his face and whispers something to me. The stench covers me, but I recognize words: „I. Have money... lots, a treasure, there, in...“ Shocked I listen. Then his hold loosens, hand descends, eyes roll over, a high tone sounds and the ECG is definitely a flat line. I catch my breath and cover his face with a sheet.
In the morning, although tired to death, I go to the described place, just so, I mean who would believe the words of a dying homeless man. And it was there. Gold, jewellery, pearls, precious stones. I left it there, what’s it to me, I’m a doctor, I make a heap of money. Go and get some. But you must earn it.
Treasure is at N48° A(B+6).(C+2)(D+2)(E-5) E017° 0(F-3).(G+1)(H+2)(I+6)
