V auguste 2002 sa uskutočnil I. ročník Medzinárodného sochárskeho sympózia pre CESTU UMENIA. Projekt CESTY UMENIA sa postupne formuje a jeho súčasťou je aj realizovanie jednotlivých ročníkov medzinárodných sochárskych sympózií, ktorých výsledky budú zdobiť CESTU UMENIA pozdĺž rieky Torysy.
Odpovedá akad.sochár Ľubomír Purdeš:
Medzinárodné sochárske sympózium pre „ CESTU UMENIA „ vo Veľkom Šariši
august 2002
Slovo sympózium pochádza z gréckeho slova „ symposion „, čo znamená hostinu s duchaplným rozhovorom, ktorý hostinu sprevádzal. Dnes sa na celom svete konajú rôzne sympózia – konferencie, ktorých jadrom je rozhovor o vedeckých, umeleckých a iných otázkach.
Sochárske sympózium je z rovnakej kategórie „ rozhovoru „, ale je obohatené špeciálnou podobou. Rozhovory sa uskutočňujú v priebehu dlhej práce, rozhovorom je aj spoločné dielo, tvorba umelcov z rôznych krajín. Nepredchádza mu nijaká objednávka, dielo vytvárajú umelci, ktorí v materiály slobodne realizujú vlastné názory.
Moderné sochárstvo sa neuspokojuje s údelom izolácie v interieri, ani s úlohou ozdobného prvku v architektúre. Až v prírodnom exterieri môže sochárske dielo rozširovať hranice svojho poznania a uskutočňovať svoje posolstvo v priamom vzťahu k svetu okolitej prírody, kde sa začleňuje ako svojbytný element – medzi skalami s vegetáciou, oblakom a vodami v slnku a vetre.
Po 2. svetovej vojne sochárstvo nachádza širšie pole uplatnenia práve v exterieri. Vznikajú prvé sochárske múzea pod holým nebom (Antverpský park v Midelheime, Múzeum Kroller – Müller v Otterlo, záhrada Rodinovho múzea v Paríži, dvor Múzea moderného umenia v New Yorku ).
V 50. rokoch 20. storočia sa začína formovať hnutie medzinárodných sochárskych sympózií, ktoré rieši problém symbiózy umenia a prírody. Formuje sa predstava obsažného symbolu a významového znaku, monumentálne aktívnej skulptúry v panenskej prírode.
Medzi prvé sympózia v rámci Európy patrí aj sochárske sympózium vo Vyšných Ružbachoch, ktoré sa začalo organizovať od roku 1964.
Od tohto roku 2002 sa aj naše mestečko Veľký Šariš môže popýšiť zorganizovaním I. ročníka Medzinárodného sochárskeho sympózia pre „CESTU UMENIA „ , ktoré prebiehalo od 1. do 31.augusta. naše pozvanie prijali štyria sochári. Dvaja zahraniční : známa poľská sochárka Barbara Falender z Waršawy z Poľska a Juriy Mysko z Ľvova z Ukrajiny. Domácu scénu zastupovali Peter Roller z Bratislavy a Rastislav Biarinec z Ružomberka.
Vo vynikajúcej priateľskej atmosfére počas trvania celého sympózia / o ktorej sa mohli presvedčiť aj mnohí priaznivci tohto podujatia / vznikli štyri zaujímavé sochárske diela, ktoré zdobia naše mesto a jeho okolie. Tieto diela sú prvými akcentami na formujúcej sa „CESTE UMENIA“ , ktorých spoločným menovateľom je rieka Torysy s okolitým krajinným celkom a s architektúrou nášho mesta.
Skulptúra Barbary Falender, ktorá je umiestnená pre Mestským múzeom a galériou vo Veľkom Šariši nesie názov : „ 10 cm nad zemou „.
Triangulárny tvar kameňa, ktorý pripomína pyramídu, ale aj horu, kopec /možno aj vyhasnutú sopku/ je ozvláštnený stupňovými tvarmi po stranách, na ktorých je umiestnená „ jej „ a „ jeho „ noha. Olovené nohy hovoria o rôznych stretnutiach dvoch ľudí. Od tých najsrdečnejších až po tie, ktoré sa obávajú zrážky. Hovorí o sizyfovskom smerovaní a sebapoznávaní, ktorý vedie k vyššej tolerancii vo vzájomných vzťahoch.
V parku za Mestským úradom vo veľkom Šariši je umiestnená socha od Petra Rollera „ Posolstvo „. Autor tu stvárnil základný kubický tvar, evokuje obetný stôl, či skôr stélu, na ktorej sú vyryté geometrické znaky nesúce zakódované na-liehavé posolstvo – odkaz pre súčasnosť, ale aj pre budúcnosť.
Rastislav Biarinec umiestnil svoju 5,5 metrovú skulptúru „ Rastenie „ na širokom priestranstve v blízkosti rieky Torysy pod Bikošom.
Tento monumentálny pratvar – archetyp – pripomínajúci sčasti ovoid, sčasti mohylu, korešponduje so sopečným tvarom hradného vrchu. Želznými horizontálnymi konkavami predeľuje základný tvar sochy, ktoré nás ponárajú do geologických vrstiev a ich pohybov v rámci nášho krajinného celku, ktorými sa autor inšpiroval.
Sochár Juriy Mysko umiestnil svoju prácu „ Božie mlyny „ na nábreží Torysy v blízkosti jazdeckého areálu. Inšpirovaný vekom osvedčenou pravdou „ Božie mlyny melú pomaly, ale isto „ . Práve túto spravodlivosť sa snažil pretransformovať do kameňa. Jeho dielo tvoria dva komponenty. Jeden je statický, druhý by mal predstavovať tok času.
Vznikli tak štyri unikátne diela od renomovaných zahraničných a domácich umelcov, ktoré budú dotvárať kolorit nášho mesta.
Kamene, ktoré boli násilne vytrhnuté z prírody sa do prírody znova vrátili v novej podobe a stali sa tak novodobými kaplnkami, pri ktorých sa budú zastavovať náhodní, ale aj zámerne prichádzajúci pútnici. Tak, ako v minulosti, keď si človek potreboval oddýchnuť od ťažkej roboty, unavený na chvíľu zastaviť, aby sa pomodlil alebo pofilozofoval, aby načerpal síl do ďalšej práce.
Tieto sochy by mali byť semenom, siatbou, ktorá potrebuje čas na narodenie. Okolo nich by mali vychádzať kruhy ako na vode, duchovné vlny – vlny poznávania a porozumenia.
(Mgr. Art. Ľubomír Purdeš)