|
Na adventne vyzdobenom stole, o vázu s rozvoniavajúcim ihličím čakala opretá pozvánka. Bola to pre Rolka zároveň zhmotnená pripomienka, inak by na predvianočné posedenie s priateľmi celkom zabudol.
Vôňa levanduľového mydla, ktoré dostal Rolko od kvetinárky Alice, sa z kúpeľne rozniesla do celej chalúpky. Ešte s mokrými nôžkami, čerstvo vykúpaný, pricupital k almare, kde mal už pripravené sviatočné oblečenie. Keďže ho na sebe zopár nedieľ nemal, skontroloval, či okrem neho boli maškrtné aj mole, ktoré si na jeho obľúbených nohaviciach mohli s chuťou zamlsať.
Skočil do nohavíc, avšak zapínajúc zips začal tušiť problém. To, že má naozaj problém už vedel, keď sa všemocne usiloval zapnúť si gombík, ktorý síce s námahou a stiahnutým bruchom prestrčil cez dierku, no s prvým nádychom gombík odstrelil nevedno kam. Až ho oblial pot. „Veď zo zadu vyzerám celkom štíhlo.“ upokojoval sa pohľadom do zrkadla. „Ktovie, čo na to váha, tá ma určite dostane do obrazu.“ zauvažoval nahlas Rolko, stavajúc sa ešte sebavedomo na váhu. Netrpezlivo čakajúc na údaj, stále v kútiku duše veril, že to s ním nemôže byť až také zlé. „Určite sa mi oblečenie len zrazilo posledným praním,“ nervózne zašomral. „Ved jem iba starostlivo vybrané jedlá. Lokše, chlebíčky, rohlíčky, buchtičky, chrumkavé kačičky, ba aj pečené prasiatko a občas aj pre zdravie prospešnú čokoládu. Rolkova prastará mama mala tiež k jedeniu pozitívny vzťah a držala sa hesla: „Žer, kým vládzeš, lebo, keď pukneš, už sa nenaješ.“ A pritom bola štíhla ako prútik a dožila sa stošesťdesiatštyri rokov. Rolka z dumania nečakane vytrhol z pod váhy vychádzajúci dym, ktorý vypudil aj vo váhe usídlenú rodinku pavúkov. „Teda pavúkov vo váhe by som čakal, ale že preťažím váhu? Tak to by som nečakal!“ nasrdene zašomral Rolko.
Zúfalý Rolko prevrátil šatník hore nohami. Usilovne sa snažil nájsť kdesi zastrčený starý krajčírsky meter, ktorým by si odmeral o koľko dielikov ma predsa len pupok väčší. Nenašiel.
Rezignovane hodil na seba sviatočný sveter s veľkým sobom na hrudi, ktorý kedysi dostal na Vianoce od mamy a čierne menžestráky, na ktorých po zapnutí zostal gombík na svojom mieste. A aby ho nepremohla ešte väčšia depresia z toho ako sa pekne vypapal a ani si to nevšimol, zvolil pre istotu topánky bez zaväzovania.
Schmatol pozvánku zo stola a vybral sa za priateľmi. Bol rád, ze opäť vidí známe tváre a hoci bol v mierne skleslej nálade, vypýtal si slovo na úvod. „Priatelia, kamaráti zlatí! Skôr než sa všetci spoločne pustíme do týchto pripravených dobrôt, ktoré tu na nás volajú a žmurkajú, len aby sme ich zjedli, jedzte s rozumom a nie s očami. A to nielen dnes! Vianoce klopú na dvere a ich rozmanité chute a vône sú mocné zbrane. Sú to lákadlá, ktorým sa ťažko odoláva. Počúvajte svoje brušká! A nebudete už musieť fučať ako tlakový hrniec pri zaväzovaní šnúrok na topánkach, či v tom lepšom prípade iba povoľovať gombík na nohaviciach. A vyťahaný sveter vymeníte za košeľu, v ktorej sa už nebudete cítiť ako čerstvá jaternica.“ dodal na záver príhovoru Rolko.
Rolko, v snahe čo najskôr zmenšiť svoje bruško, si od tohto dňa vždy so sebou nosil váhu, aby si vedel odvážiť maškrty pred ich spapaním a nemusel viac hľadať ustrelené gombíky.
|