TZT sú značené červenou, modrou, zelenou a žltou vodiacou farbou. Z hora a zo spodu bielou farbou – tzv. pásová značka (s rozmermi 10 x 10 cm – jednotlivé pásy majú rozmer 10 x 3 cm s pol cm medzerou). Na mapách súvislou červenou, modrou.... farbou. Každá TZT ma svoje jedinečné číslo, ktoré sa uvádza aj na turistických mapách.
Na Cemjate sa môžeme stretnúť aj s miestnym značením (pri TIM Cemjata, miner. prameň), aj s vyznačenou náučnou trasou (Lesný náučný chodník Zabíjaná). Na Slovensku sa vzdialenosti medzi Turistickými informačnými miestami (TIM) udávajú v hodinách a napríklad v Čechách v kilometroch. Týmito multinami chcem vás povodiť lesmi v okolí Cemjaty, kde v každom ročnom období nájdeme oddych, uvidíme srnky, diviaky, nazbierame huby, maliny či černice. V zime sa dá pobehať na bežkách. Kedysi dávno (1943, 1944) sa dalo skákať aj na skokanskom mostíku.
A prečo na Cemjate. Asi málokto vie, že cez Cemjatu prechádza hlavná slovenská magistrála – CESTA HRDINOV SNP o celkovej dĺžke 769 km – vedie z Devína na Duklu (červená TZT). Ďalej cez Cemjatu sú vedené dve z troch Európskych diaľkových trás a to E8 a E3 (neide I23), ktoré prechádzajú Slovenskom.
Na Slovensku je v dnešnej dobe cca 14 000 km TZT. Slúžia všetkým na spoznávanie zaujímavých miest, vedú nás bezpečne na vrcholy pohorí, takisto cez hrebene hôr. V národných parkoch sa môžu turisti pohybovať len po turisticky značených trasách!!! (TZT). O tieto značky, smerovníky, sa starajú turisti-značkári. V našom regióne (okres Prešov a Sabinov) sa staráme o cca 600 km TZT. Cyklus obnovy značkovanie je 3 roky.
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR poskytlo KST aj pre rok 2015 dotáciu zo štátneho rozpočtu z podprogramu 026 05 Koordinácia projektov, prierezové činnosti a podpora priamo riadených organizácií. Dotácia sa poskytuje na účel: "Značenie turistických trás v SR".
V skratke o vzniku turistického značenia
Odpradávna sa ľudia snažili viditeľným spôsobom označovať cestičky k svojim obydliam a loviskám, neskôr cesty, ktorými prepravovali tovary zo sídliska do iného sídliska, z krajiny do inej krajiny. Na označovanie chodníkov a cestičiek používali vetvičky, halúzky, zárezy na stromoch, skaly alebo hromádky kameňov, potom pätníky a iné vhodné znaky a značky. Od týchto značiek je ešte dlhá cesta k turistickým značkám. Najprv musela vzniknúť turistika. Turistika v dnešnom chápaní sa v Európe začala rozvíjať až v prvej polovici 19. storočia.
Náplň a zameranie nového spoločenského fenoménu – turistiky vystihuje definícia turistu uvedená v Mayersovom konverzačnom lexikóne z roku 1879. Turista je ten, ktorý cestuje, podniká prechádzky či výlety, teda túry (z franc. tour) z potešenia (Vergnügungsreisender). Vtedy popri alpských kluboch zaujímajúcich sa výlučne o veľhory začali vznikať aj turistické spolky, ktoré sprístupňovali stredohoria budovaním a označovaním ciest, stavbou útulní, chát a iných zariadení na „pozdvihnutie čulosti a blahobytu návštevníkov hôr“.
Značkovanie, tak ako ho chápeme dnes, vzniklo v Nemecku. V hlavných alpských údoliach a v Durínskom lese sa na začiatku 19. storočia objavili prvé tvarové a mnohofarebné turistické značky. Majitelia chát nimi označovali prístupové cesty k svojim objektom. Toto značkovanie malo preto iba miestny význam, ale čoskoro sa začali budovať turistické trasy, ktoré boli zväčša vyznačkované jednoduchou pásovou značkou, pozostávajúcou z farebného pásu obklopeného bielymi zvýrazňujúcimi pásmi. V druhej polovici 19. storočia vznikli v Nemecku, Rakúsku a vo Švajčiarsku lokálne siete turistických chodníkov značkovaných pásovou značkou.
V Uhorsku bol prvou známou turistickou organizáciou Sitniansky klub založený okolo roku 1860 v Banskej Štiavnici. V roku 1873 bol založený Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpátegyesület – MKE) s celokrajinskou pôsobnosťou. Sitniansky klub bol k nemu pričlenený v roku 1882. Členovia Sitnianskeho klubu vybudovali množstvo turistických chodníkov a ciest, zriadili turistickú útulňu pri štôlni Gedeón v Hodruši a tu v roku 1874 vyznačkovali prvý turistický chodník na území vtedajšieho Uhorska. Vyznačkovali chodníky k Počúvadlianskemu jazeru, na Sitno a do Sklenných Teplíc.
Uhorský karpatský spolok a jeho početné sekcie a ďalšie turistické spolky, napr. Modranský turistický spolok, podporovali rozvoj turistiky, budovali a značkovali turistické chodníky, stavali rozhľadne, vydávali turistické mapy a turistických sprievodcov. Napríklad značkovanie v okolí Modry vzniklo v roku 1892 vyznačkovaním cesty z Harmónie na Modranskú Babu i do ďalších miest. Na Devínsku Kobylu sa cesta vyznačkovala v roku 1902. Zo značkárskeho hľadiska možno 19. storočie a začiatok 20. storočia charakterizovať roztrieštenosťou a nejednotnosťou turistického značkovania. Každý spolok značkoval vo svojom okolí, používal svoje značky. Hoci na našom území prevládala pásová značka, nevznikla súvislá sieť značkovaných chodníkov.
Po vzniku Československa v roku 1918 sa najväčším turistickým spolkom stal Klub československých turistov (KČST), ku ktorému patrili od roku 1919 aj slovenské odbory. Vtedy nastali v značkovaní turistických trás podstatné zmeny. V oblastiach pôsobnosti KČST sa začali prepájať jednotlivé izolované ostrovčeky siete značkovaných chodníkov a začala sa uplatňovať jednotná metodika značkovania. V roku 1920 bola celková dĺžka značkovaných chodníkov v ČSR okolo 25 000 km. Slovenská značkárska komisia KČST značkovala chodníky vo Vysokých Tatrách, neskôr v Roháčoch a v okolí Dobšinej. V roku 1922 sa vyznačkovalo moravsko-slovenské pomedzie. Pásové značkovanie sa zaviedlo prakticky v celom štáte. Pravda, v tých rokoch značkovali ešte aj iné, najmä nemecké organizácie (Gebirgsverein).
Na území severných Čiech a Moravy značkovali podľa nemeckých vzorov tvarovými značkami. Sieť značkovaných chodníkov v Československu vďaka obetavej práci značkárov a podpory verejnosti stále narastala a v roku 1938 dosiahla celkovú dĺžku okolo 40 000 km. Nemala vtedy čo do dĺžky a účelnosti nijakú analógiu v okolitých krajinách.
Po rozbití ČSR v roku 1938 bola sieť značkovaných chodníkov narušená a čiastočne zničená. Na Slovensku vznikol Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL), ktorý sa snažil pokračovať v turistickej a značkárskej činnosti, ale vojnové roky zapríčinili postupné zhoršovanie stavu značkovania turistických chodníkov aj na území Slovenska. Po druhej svetovej vojne pokračoval KSTL vo výstavbe a značkovaní chodníkov, ale pozitívny vývoj opäť na niekoľko rokov pribrzdili februárové udalosti v roku 1948. Na Slovensku sa mala v tom roku, pri príležitosti 60. výročia vzniku, obnoviť činnosť KČST. Ústredný akčný výbor národného frontu však 27. 2. 1948 rozhodol, že v Československu bude jednotná telovýchovná organizácia Sokol (JTO Sokol), do ktorej sa včlenia všetky športové, telovýchovné a turistické spolky a organizácie. Začali vznikať turistické oddiely telovýchovnej jednoty (TJ) Sokol, ktoré v rámci možností pokračovali v značkovaní turistických chodníkov. Zákonom č. 187/1949 Zb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport bola uskutočňovaním všetkých športov a turistiky poverená výhradne JTO Sokol. Týmto zjednotením mal nastať mohutný rozvoj telovýchovy a tým aj turistiky. Turistika sa však dostala na okraj záujmu profesionálnych pracovníkov telovýchovy a dobrovoľní funkcionári turistiky stratili záujem o túto činnosť, pretože celá materiálno-technická základňa, ktorú roky svojpomocne budovali, im bola násilne odobratá. Nastala stagnácia turistiky a zhoršenie stavu značkovania na území Slovenska. Ani v iných oblastiach činnosti nedosiahla JTO Sokol určené ciele, preto konferencia KSČ, čo už dnes znie paradoxne, rozhodla v júni 1956 vytvoriť novú jednotnú dobrovoľnú telovýchovnú organizáciu (JDTO). Na základe zákona č. 68/1956 Zb. o organizácii telesnej výchovy vznikla v roku 1957 JDTO pod názvom Československý zväz telesnej výchovy (ČSTV). Na Slovensku vznikla Slovenská organizácia ČSTV (po roku 1968 pod skratkou SO ČSZTV).
Jedným zo základných organizačných úsekov novej organizácie bola Slovenský odbor turistiky. Vďaka cieľavedomej činnosti odborov turistiky, vyškoleniu cvičiteľov a inštruktorov a zabezpečovaniu rôznych lákavých turistických podujatí prudko vzrástla členská základňa. Nastala aj dôležitá etapa rozvoja značkovania turistických trás. Opierajúc sa o „telovýchovný zákon“ Ústredný výbor ČSTV vydal smernicu o jednotnom riadení značkovania turistických trás v celom Československu. Podľa tejto smernice boli za značkovanie zodpovedné iba orgány turistiky a všetky iné organizácie alebo jednotlivci mohli značkovať turistické chodníky iba na základe ich poverenia a podľa ich pokynov.
Na Slovensku vznikli pod vedením Vladimíra Čikora okresné značkárske komisie (OZK), organizačne a metodicky usmerňované úsekom značkovania (neskôr značkárskou komisiou) pri Zväze turistiky Slovenského ústredného výboru ČSZTV. Pri relatívnom dostatku finančných prostriedkov na značkovanie, pochádzajúcich z telovýchovných fondov i z Vládneho výboru pre cestovný ruch, sieť značkovaných turistických chodníkov sa postupne stabilizovala a zvýšila sa jej spoľahlivosť. Značkované chodníky sa vybavovali informačnými objektmi – smerovníkmi so smerovkami a tabuľkami miestneho názvu a na vhodných miestach sa umiestňovali turistické vývesné mapy.Po zániku ČSZTV v roku 1990 prešlo značkovanie pod gesciu Klubu slovenských turistov, ktorý sa vyhlásil za nasledovníka KSTL a prevzal agendu Zväzu turistiky ČSZTV.
V súčasnosti sú značkári hrdí na to, že naše značkovanie má už vyše 130-ročnú tradíciu a patrí k popredným systémom turistického značkovania v Európe. Mnohé európske štáty napriek tomu, že majú rozvinutejší turistický ruch, nemajú také prepracované usmernenie jednotného značkovania na celom území štátu. Len slovenskí a českí značkári majú k dispozícii štátnu normu (STN 01 8025 – Turistické značenie), ktorá okrem iného presne určuje druhy značiek, ich tvar a veľkosť, farbu, technické vyhotovenie a spôsob ich umiestňovania, ako aj tvar a rozmery turistických informačných objektov. Značkované chodníky na Slovensku tvoria ucelenú sieť, čo vo väčšine krajín nie je pravidlom. Celková dĺžka vyznačkovaných chodníkov na Slovensku je viac ako 14 000 km.
Guldan, Arnošt, doc., Ing., CSc.: POHĽAD DO DEJÍN ZNAČENIA TURISTICKÝCH CHODNÍKOV NA ÚZEMÍ SLOVENSKA, 2013 (krátené)
TURISTICKÉ ZNAČKY
PÁSOVÁ ZNAČKA Väčšina turistických chodníkov na Slovensku je značená pásovými značkami, ktoré pozostávajú z troch vodorovných pásov. Prostredný pás (červený, modrý, zelený alebo žltý) určuje vedúcu farbu značenej trasy. Oba krajné sú biele a majú za úlohu zviditeľnovať značku. Pásová značka je štvorcová a má rozmery 100 x 100 mm.
ŠÍPKA Ostré zlomy značených ciest a ich odbočenie na inú komunikáciu sa zdôrazňujú šípkami.
KONCOVÁ ZNAČKA Značka označuje začiatok a koniec značenej trasy ako aj koniec každej odbočky od priebežne značenej trasy.
VIACFAREBNÁ ZNAČKA Ak v určitom úseku vedie po tej istej trase viacej značených chodníkov, všetky značky sa umiestňujú vždy na jeden objekt spoločne. V mieste odbočiek sa dopĺňa viacfarebná značka šípkami. Poradie značiek podľa vodiacej farby: hore červená farba, pod ňou modrá, zelená, žltá farba.
ZNAČKA K PRAMEŇU, K STUDNIČKE Touto značkou je vyznačená odbočka k prameňu, k studničke. Vyznačkovanie odbočky nezaručuje zdravotnú nezávadnosť vody!
ZNAČKA K ZRÚCANINE Značka tohoto tvaru vás dovedie k zrúcanine hradu alebo k zámku.
ZNAČKA K MIESTU Z ROZHĽADOM, K VRCHOLU Značka pre vyznačenie odbočky na miesto s rozhľadom alebo k vrcholu.
ZNAČKA K INÉMU OBJEKTU Odbočka k inému turisticky významnému objektu alebo lokalite.
MIESTNA ZNAČKA Kratšie vychádzkové trasy v okolí miest, významných turistických stredísk, autokempingov, motelov a pod. sa značkujú miestnymi značkami. Majú rovnakú veľkosť ako pásové značky. Farebný trojuholník má jednu zo štyroch vedúcich farieb. Aj miestne značenie používa pri náhlej zmene smeru trasy šípky.
ZNAČKY NÁUČNÉHO CHODNÍKA Značka náučného chodníka sa na súvislé značkovanie trasy používa len výnimočne. Farebný pás tejto značky je vždy zelený.
Zastavenia náučného chodníka sú označené značkou náučného chodníka doplnenou číslicou označujúcou pozoruhodný objekt na trase v zhode s vydaným sprievodcom.
LYŽIARSKA TURISTICKÁ ZNAČKA Na lyžiarske turistické značkovanie sa používa pásová značka, miestna značka, šípka a koncová značka. Ako vodiace sa používajú farby červená, modrá, zelená a biela. Upozorňovacia farba lyžiarskych turistických značiek je oranžová.
CYKLOTURISTICKÁ ZNAČKA Na vyznačenie terénnych cykloturistických trás KST sa používa pásová značka, šípka a koncová značka. Cykloturistické značky majú rovnaký tvar ako značky pre pešiu turistiku a ich rozmery sú 140 x 140 mm. Vodiace farby sú červená, modrá, zelená a biela. Upozorňovacia farba cykloturistických značiek je žltá.
Turistické smerovky a tabuľky
Tabuľka miestneho názvu obsahuje názov turistického informačného miesta (TIM) a jeho nadmorskú výšku. V strede záhlavia tabuľky je skratka organizácie, ktorá tabuľku vlastní (KST). V ľavom spodnom rohu tabuľky sa uvádza rok výroby, v pravom je evidenčné číslo turistickej značkovanej trasy; za lomkou je vzdialenosť daného TIM od východiska trasy v km. Na informačnej alebo výstražnej tabuľke je namiesto názvu TIM a jeho nadmorskej výšky informačný alebo výstražný text (napr. upozornenie na prírodnú, kultúrnu alebo historickú zaujímavosť, upozornenie na uzáver trasy, na nebezpečné miesta a pod.). Tabuľky miestneho názvu, ako aj tabuľky (výstražná, informačná a pod.) peších turistických trás sú natreté krémovou (alebo bielou) farbou. Tabuľky určené pre samostatné lyžiarske trasy sú oranžovej farby, tabuľky určené pre samostatné cyklotrasy sú žltej farby.
Smerovka peších turistických trás má spravidla trojriadkový text s časovými údajmi. Úseky vhodné na lyžiarsku turistiku sú označené piktogramom lyžiarskeho turistu. Okrem toho v záhlaví smerovky je skratka organizácie, ktorá smerovku vlastní - Klub slovenských turistov (KST). V ľavom spodnom rohu smerovky je uvedený rok jej výroby, v pravom je evidenčné číslo turistickej značkovanej trasy; za lomkou je číslo, ktoré udáva vzdialenosť daného TIM od východiska trasy v km. Ak je smerovka určená pre pomenovanú trasu, v záhlaví sa uvádza jej názov (Štefánikova magistrála, Cesta hrdinov SNP, …), potom je skratka organizácie (KST) v strede päty smerovky. Ak je turistická značkovaná trasa súčasťou európskej alebo medzinárodnej diaľkovej trasy, jej číslo je uvedené vo farebnom hrote. Smerovka peších turistických trás je natretá krémovou (alebo bielou) farbou.
Smerovka lyžiarskej značkovanej trasy má spravidla trojriadkový text. Vzdialenosť postupných cieľov na značkovanej trase sa uvádza v kilometroch. Smerovky lyžiarskych turistických trás sú oranžové a v záhlaví majú označenie „LYŽIARSKA TRASA KST“.
Smerovka cykloturistickej značkovanej trasy má spravidla dvojriadkový text. Vzdialenosť postupných cieľov na značkovanej trase sa uvádza v kilometroch. Smerovky cykloturistických trás sú žlté a majú v záhlaví označenie „CYKLOTRASA KST“.
Kde hľadať turistické značky
Východiskami značkovaných turistických ciest sú najčastejšie železničné alebo autobusové stanice v obciach a vo veľkých mestách sú to obvykle konečné stanice verejnej hromadnej dopravy. Pásové turistické značky sa spravidla maľujú na stromy vo výške očí, výnimočne sa maľujú na skaly a na väčších holinách (lúkach) sa umiestňujú značkárske kolíky so značkami. Pred odbočením značkovaného chodníka sa umiestňujú šípky. Po odbočení treba vyhľadať značku potvrdzujúcu správnosť zvoleného smeru. Na úsekoch, kde prípadne chýbajú značky v smere chôdze, treba na potvrdenie správnosti chôdze využiť značky v opačnom smere. Informácie o dosahovaní cieľov na značkovaných trasách Na turistických značkovaných trasách sú v určitých vzdialenostiach umiestnené smerovníky (tzv. TIM – turistické informačné miesto), na ktorých sú upevnené tabuľky a smerovky. Tabuľky udávajú pomenovanie daného miesta a jeho nadmorskú výšku.
Na smerovkách ukazujúcich svojím hrotom smer chôdze, sú spravidla uvedené tri texty. V prvom riadku sa nachádza pomenovanie najbližšieho cieľa (označeného ďalšou smerovkou), na druhom riadku je vzdialenejší cieľ a na treťom riadku je názov konečného cieľa (koniec značkovaného chodníka,alebo koniec jednodennej chôdze z východiska trasy). Okrem pomenovania cieľov na značkovanom chodníku udávajú smerovky aj priemerný čas (v hodinách a minutách) potrebný na dosiahnutie vymenovaných cieľov. Na smerovkách je tiež uvedené evidenčné číslo značkovaného chodníka, uvedené aj v turistických mapách.
Cesta ku krabke
Začíname na TIM Cemjata, miner. prameň (parkovisko) pokračujeme po zelenej TZT smerom do Brežian.