01 HSC - Ako sa zrodila Petrzalka Mystery Cache

Cieľom tejto série je upozorniť, že Petržalka nebola vždy iba 120-tisícovým panelovým sídliskom, betónovou džungľou či králikárňou, ako ju niektorí posmešne nazývajú. Tam, kde teraz do neba čnú dvanásťposchodové vežiaky, sa nachádzala kedysi malebná dedina, za prvej republiky najväčšia v Československu. Na pôde, po ktorej kráčate, stáli rodinné domčeky, ktoré obkolesovali záhrady a ovocné sady. Pôvodná Petržalka (Ligetfalu, Engerau) bola jedinečným miestom s vlastnou atmosférou. Doslova plávala v zeleni, bola pľúcami Bratislavy. Cez leto celá voňala marhuľami, ktorých sa tu dopestovalo najviac v celej krajine. Bola to prímestská dedina so všetkým, čo patrí mestu aj vidieku. Pulzoval v nej život, či v kultúrnych spolkoch, či na športoviskách, v kinách, divadlách a terasách nespočetných kaviarničiek. Jej osud bol krutý. V 70-tych rokoch sa začalo s jej asanáciou a výstavbou najväčšieho sídliska v strednej Európe. Do rodinných domčekov sa zahryzli buldozéry a postupne zrovnali dedinu so zemou. Stará Petržalka zmizla z povrchu zemského. Pôvodná zástavba zostala zachovaná iba v Kopčanoch a Kapitulskom dvore.

Ako sa zrodila Petržalka

Máloktorý kút sveta prežil za jedno storočie toľko prevratných zmien, dramatických udalostí a tragédií ako Petržalka. Miesto ležiace na pravom brehu Dunaja oproti bratislavskému centru má vskutku bohatú a pohnutú históriu. Už v 13. storočí sa v liste kráľa Ondreja II. opisuje poloha pôvodnej osady Flözendorf (v nemčine Flöz znamená sloj, vrstvu). Spomína sa tam aj územie, na ktorom sa kedysi nachádzali obydlia bojovného kočovného kmeňa Pečenehov, tí tu pôsobili ako ochrancovia hraníc, tvorených riekou Dunaj. Celé územie je vrstvou naplavenín, ktoré sem z alpských vrchov prinášal Dunaj a jeho kedysi početné ramená. Z naplavenín sa vytvárali hluky ostrovčekov – Pečňa (Pötschen), Grécka niva (Griechen Au), Úzka či Uhorská niva (Enger Au, Ungerau), Ovsište (Habern Au), Starý Háj (Alter Au, Auliesel). To, čo sa dnes javí ako jednoliate územie, bolo ešte v 18. storočí súostrovím. Dnes iba časť Chorvátskeho ramena pripomína pôvodný rozvetvený tok. Pečenské rameno vyschlo po vybudovaní mosta Lanfranconi a novej Petržalky.



Na dunajských ostrovoch napriek štrkopieskovému podkladu bola veľmi úrodná pôda. Na nej už v 15. storočí osadníci zakladali ovocné sady, niektoré aj na veľkoplošnom princípe. Tam sa začala sláva petržalských ovocinárov a najmä pestovateľov marhúľ rozličných sort. A kto boli prví osadníci? Zrejme kolonisti z Bavorska, ktorým močiare a ramená dovolili osídliť len úzky pás zeme na mieste, kde neskôr vznikla osada Kapitulský dvor (Kapittelhof). Ležala pri dnešnej Viedenskej ceste smerom na Berg. Osadníci sa okrem poľnohospodárstva venovali drobnému obchodu, povozníctvu, prekládke tovarov, teda službám furmanom a pocestných. V časoch tureckých vpádov sa v Petržalke usídlilo niekoľko chorvátskych rodín. Nemecké a chorvátske etniká tvorili spolu s obyvateľmi slovenského a maďarského pôvodu po stáročia bezkonfliktný celok. V 18. a 19. storočí sa Petržalka rozrastala o remeselníkov, ktorí nachádzali uplatnenie v Bratislave (Pressburgu) – živobytie v Petržalke bolo voči mestu lacnejšie. Priaznivé obdobie pre rast obce bolo za panovania Márie Terézie. Tá dala v roku 1771 postaviť Viedenskú cestu, ktorá bola zároveň protipovodňovou hrádzou a na tento účel slúži dodnes.



Výraznejšiemu rozvoju pomohlo vybudovanie mosta cez rieku v roku 1890 či sprevádzkovanie železničného spojenia s Viedňou v roku 1914. Vznik Česko-Slovenska, obsadenie Petržalky československými vojskami v auguste 1919 a potvrdenie príslušnosti k Československu podpísaním Trianonskej zmluvy v júli 1920 zmenili hranice krajín, no nezmenili strategický význam Petržalky. Z nemeckého Engerau a maďarského Ligetfalu sa v roku 1920 stáva slovenská Petržalka. Za prvej Československej republiky začala získavať na význame. Za obdobie necelých dvadsať rokov vzrástla päťkrát. Postupne sa stala najväčšou obcou v republike, začala si budovať nové republikánske a demokratické tradície. Avšak prišiel rok 1938 – okupácia hitlerovským Nemeckom, ktorá trvala skoro sedem rokov. Roky fašistického útlaku znamenali pre Petržalku najtemnejšie obdobie v jej histórii. Boli to roky biedy, odriekania, udavačstva a perzekúcií. Po oslobodení Sovietskou armádou pripadla znovu k Československu. V roku 1946 sa stáva súčasťou Bratislavy – mestskou časťou. Parížskou mierovou dohodou z roku 1947 sa posúva hranica s Maďarskom až za Čunovo.



V roku 1973 padlo rozhodnutie o výstavbe Petržalky do podoby, v akej ju poznáme dnes. Mení sa tvar územia, štruktúra obyvateľstva i charakter miesta. Z myslí obyvateľov sa postupne podarilo vymazať dlhodobo zakódovaný nepriaznivý kultúrny odkaz na zašlú slávu socialistického realizmu, ako i prirovnania o drogovom pelechu, hniezdu násilia a zločinu. Najväčšia bratislavská mestská časť je dnes vnímaná ako zaujímavá, plnohodnotná, ba dokonca reprezentatívna časť hlavného mesta Slovenskej republiky.