Snehová vločka.
Hovorí sa, že neexistujú dve rovnaké napriek tomu, že ich je nespočítateľné množstvo. Snehových vločiek, ľadových kryštálikov vznikajúcich vysoko v atmosfére, zložených z miliárd molekúl vody. Padajú osamote alebo v chumáčikoch, pomaly plachtia alebo sú hnané vetrom do očí a za golier.
Najčastejšie majú tvar šesťuholníka alebo hviezdy so šiestimi symetrickými, približne rovnakými ramenami, no zistených bolo viac ako 30 typov kryštálikov, vrátane ihličiek, dvojitých tanierikov, trojuholníkových útvarov, či dvanásť ramenných hviezd.
Sú to tie malé zázraky prírody, na ktoré s príchodom zimy netrpezlivo čaká väčšina detí. A nielen detí. Možno má každý z nás niekde hlboko v pamäti uložený ten zážitok, pocit, prekvapenie, keď nám to malé čudo niekedy v útlom detstve po prvýkrát pristálo na nose a po chvíli nenávratne zmizlo.
Snehové vločky sú od čias J. Kepplera predmetom viac či menej serióznych vedeckých výskumov. Akýsi Japonec napríklad pozoroval súvis medzi tvarmi kryštálikov a energetickou vibráciou prostredia v ktorom vločka vzniká a vytvoril hypotézu, že v príjemnom prostredí (pekná hudba, priateľské slovo, láska čo sa dá krájať ) vznikajú vločky krásne, symetrické, zatiaľ čo v prostredí so zlou energiou vzniknú vločky nepekné a nesymetrické.
Keďže sme zvedaví a s prírodnými vločkami je to v posledných rokoch poslabšie, pokúsili sme sa túto hypotézu overiť exaktnými vedeckými metódami. Jednu, tú klasickú, všetci poznáte: vhodne preložený list papiera, nožnice a strihať a strihať. Druhá metóda je lesy šetriaca, a ak sa Vám chce, môžete pridať k miliónom iných vločiek svoju vlastnú. Niekde medzi nimi je aj tá naša. Ak nájdete jej virtuálnu verziu, nájsť miesto kam zavialo tú skutočnú už bude hračka.
...ešte poznámka: na základe nami vykonaných pokusov potvrdzujeme hypotézu o súvise medzi energiou prostredia a tvarom vločky ...