N 48° 36. 72x2 =
E 019° 05. 293x3 =
Obec Kováčová patrí do siete najstarších služobníckych osád vo Zvolenskej kotline, existenciu ktorých možno predpokladať ešte v preduhorskom období. Prvá písomná správa o kúpeľnej obci Kováčová pochádza z obdobia kolonizácie z 13. storočia, keď na územie Slovenska prišli nemeckí kolonisti - hostia. V listine Bela IV. z 23. apríla 1254 "Terra hospitum de Koachou" sa nachádza údaj, ktorý sa môže oprávnene považovať za prvú písomnú zmienku o Kováčovej. Koachou je vôbec prvý názov obce, neskôr sa v análoch vyskytuje pomenovanie Kowachow. Pôvodná obec Kováčová sa nachádzala asi 2 km na západ od súčasnej polohy, pričom až dodnes sa toto miesto nazýva Stará Kováčová. Išlo o radovú obec postavenú vedľa cesty v Bienskej doline. Pôvodne tu boli traja obyvatelia - kováči, po ktorých v zmysle povesti dostala pomenovanie. Podľa niektorých údajov títo traja kováči podliehali štátnej lesnej správe a vykonávali potrebné kováčske práce pre kráľovských lesných robotníkov. Neskôr, zhruba na rozhraní 16. a 17. storočia obyvatelia opustili pôvodné miesto a usadili sa na terajšom. Kováčová nebola za feudalizmu veľkou obcou. Bola fíliou kostola sv. Mikuláša v Hájnikoch. Kováčovčania za feudalizmu museli pre Zvolenské panstvo orať, siať, žať, zvážať, kosiť lúky, pracovať v lesoch pri ťažbe i zvoze dreva, ako aj pri stavbe rôznych objektov v meste. Počas roka museli s dobytkom odpracovať spolu 637 dní, a tak zákonite vznikali spory s panstvom. V rokoch 1370 - 1382 dal kráľ Ľudovít Veľký vybudovať nový zámok (terajší Zvolenský zámok) a Zvolenská župa, zmenšená o Liptov, Turiec a Oravu, sa postupne rozdrobila na menšie panstvá so strediskami v okolí hradov Zvolen, Ľupča, Vígľaš, Podzámčok (Dobronivský hrad) a Šášov. V správe Zvolenského zámku zostalo desať dedín, a to Môťová, Lieskovec, Hájniky, Rybáre, Sielnica, Kováčová, Budča, Turová, Kráľová a Lukové. Kováčová mala slobodných obyvateľov a ako osada služobníkov patrila teda Zvolenskému panstvu, ktoré bolo najskôr spravované z Pustého hradu takmer až do konca 14. storočia, potom z novopostaveného gotického zámku v meste. Kováčovú neobišli ani turecké nájazdy v 16. a 17. storočí, ani domáce plienenie za stavovských bojov v 17. a 18. storočí. V roku 1773 sa objavuje takmer slovenský názov Kovacsova a maďarsky Kovácsfalva, ako to dokumentujú zachované pečiatky. O Kováčovej sa zmieňuje stručne aj Matej Bel, popredný učenec a rodák z Očovej, vo svojom diele Notitia Hungariae novae historico geographica - Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku z roku 1736. Charakterizuje ju ako chudobnú dedinku Esterházyovcov. Je zaznačená na mape Zvolenskej župy (mimochodom, jedna z 54 v Uhorsku) od Samuela Mikovínyho z polovice 18. storočia, na mape vreckového atlasu Kráľovstva uhorského od Jána Korabinského sa uvádza ako slovenská. Obec si slovenský ráz udržala aj v dobe najsilnejšieho maďarizačného úsilia a názov Kovacsova figuruje napríklad aj na zmluve na kutacie právo pre Unionku z roku 1874