Dopravné značky
Dopravné značky patria k najdôležitejším elementom dopravnej infraštruktúry. Upozorňujú účastníkov cestnej premávky na miesta, kde im môže hroziť nebezpečenstvo, poskytujú informácie slúžiace na orientáciu, upravujú prednosť, ustanovujú zákazy, obmedzenia alebo príkazy. Ich význam musí poznať každý vodič, aby sa podľa nich mohol riadiť a aby tak dodržiaval zákon o cestnej premávke.
História dopravných značiek
Medzi prvé dopravné značky, i keď ešte nie také, ako poznáme dnes, môžeme zaradiť míľniky poskytujúce informáciu o vzdialenosti alebo smere. Rimania ich začali používať okolo roku 123 pred naším letopočtom. Zobrazovali nimi vzdialenosť do Ríma alebo do najbližšieho väčšieho mesta. Postupne sa s nárastom dopravy zvyšovala aj nevyhnutnosť označovať cesty a smery. Najskôr to boli len smerové značky k určitým cieľom, no od konca 19. storočia, kedy sa rozšírilo používanie bicykla a začal sa rozvíjať automobilový priemysel, vznikali prvé dopravné značky. Tieto boli spočiatku len varovné, upozorňujúce cyklistov na nebezpečenstvo, napr. „Cyklistom: Tento kopec je nebezpečný“, „Výstraha pre cyklistov“ alebo sa používalo vyobrazenie lebky s prekríženými kosťami na najnebezpečnejších miestach. Zakladali ich cyklistické kluby, ktoré sa neskôr vyvinuli do autoklubov. Prvé z klubov, ktoré začali budovať dopravné značky na svojich územiach, boli francúzsky Touring Club de France a taliansky Touring Club Italiano. Ako sa v mnohých krajinách začali objavovať rôzne značky, vznikla potreba ich zjednotenia a štandardizácie. Prvé pokusy o štandardizáciu boli už na konci 19 storočia, skončili však, žiaľ, neúspešne. Až v roku 1908 na prvom stretnutí medzinárodnej asociácie cestného kongresu (Permanent International Association of Road Congresses, PIARC) sa podarilo štandardizovať štyri značky – nerovnosť vozovky, zákruta, križovatka a železničné priecestie. O rok neskôr boli prijaté i medzinárodným dohovorom. Prvou krajinou, ktorá začala tieto značky používať, bolo Rakúsko. Neskôr sa pripojili ďalšie európske krajiny. Vývoj dopravných značiek pokračoval, postupne pribúdali ďalšie značky. Najdôležitejšími medzníkmi vo vývoji boli roky 1926 (Parížska konvencia), 1949 (Ženevská konvencia OSN, Protokol o dopravných značkách a signáloch) a 1968 (Viedenská konvencia o dopravných značkách a signáloch Európskej hospodárskej komisie OSN). Najmä posledne menovaná – Viedenská konvencia z roku 1968 – bola zjednocujúcim štandardom, ktorý akceptovala väčšina európskych a mnoho ďalších krajín sveta. Definovala nové značky, štandardizovala ich farby, tvary a typy. Napriek tomu, že sa stala štandardom a v mnohých krajinách sú vďaka tomu značky rovnaké alebo podobné, stále existujú výnimky a odlišnosti. Niektoré krajiny si ju zmenili, iné prijali vlastné špecifikácie. Príkladom je aj USA, ktorá od začiatku išla svojou vlastnou cestou a v súčasnosti sa riadi vlastným štandardom dopravných značiek definovaným v Manuáli o jednotných dopravných riadiacich zariadeniach pre ulice a diaľnice (Manual on Uniform Traffic Control Devices for Street and Highways, MUTCD). Podobným manuálom sa riadi aj Austrália a iné krajiny, ktoré nadviazali na americký štandard. Z týchto dôvodov existujú v súčasnosti vo svete dva hlavné systémy – európsky na základe Viedenskej konvencie a americký na základe MUTCD. Popri tom existujú krajiny, v ktorých sa používa kombinácia oboch systémov.
Keška
Pri odlove buďte nenápadní, rôzne oči vás môžu sledovať z rôznych uhlov. Najlepší čas na odlov je víkend, ale kto nevydrží, nech skúsi šťastie aj cez pracovný deň.
