Telekinetická

 Ležal na posteli a ťažko dýchal. Sadol som si na stoličku pri ňom a chytil ho za ruku. Otvoril oči a pozrel na mňa. „Tak si prišiel. To je dobre. Už som mal obavy že sa nedočkám. Môj čas už prichádza...“ Neviem, prečo práve ja. Odišiel som odtiaľto už pred rokmi. Žijem teraz v meste. Preto ma prekvapilo, keď som dostal list, aby som sa vrátil domov, že mi musí niečo povedať.
„Vieš, dávno som cítil, že ty jediný máš ten dar. Len tebe môžem prezradiť svoje tajomstvo. Preto som po teba kázal poslať.“ Vtedy som pochopil o čo mu ide. Mal zvláštnu schopnosť, ktorú využíval len keď si myslel že ho nik nevidí. Ale raz som ho pri tom videl. Vedel hýbať predmetmi na diaľku, bez dotyku rúk. Ako malého chlapca ma to ohúrilo, časom som na to takmer zabudol, no teraz sa mi to zas pripomenulo. Tak ja by som to vari tiež dokázal ?
Zbystril som pozornosť a nahol sa bližšie k nemu. „Máš ten dar, len sa ho musíš naučiť využívať. Potrebuješ k tomu dve veci, ale skryl som ich, aby ich nemohol nik zneužiť. Dnes už ale nemám sily, aby som ich šiel vybrať zo skrýše. To už ostane na tebe.“
Aké sú to ale veci? A čo s nimi treba spraviť?
„Potrebuješ kľúč, ktorý dá tvojim rukám moc telekinézy. Otvoríš schránku a s kľúčom v ruke vyzdvihneš zvitok z jeho skrýše. A zapíšeš sa doň ako ďalší s touto mocou.“
A kde nájdem tú skrýš a kľúč?
Rukou siahol pod vankúš a vybral akýsi list papiera. „Cesta k tajomstvu je v tomto liste. Dokáž že si hodný tohto tajomstva. Je to už len na tebe...“ Jeho ruka poklesla, oči sa zavreli a posledný výdych opustil jeho pery. Vzal som list a pozrel doň. Tak toto nebude len také ľahké...

Ku keške: Doneste si vlastné pero. Nič do kešky nepridávajte. Kešku vráťte tak ako ste ju vybrali, vrchnákom hore. „Kľúč“ nezabudnite tiež vrátiť na miesto.