(Povest z
Beluše na strednom považí)
Na mieste, ktoré sa teraz
Kostolišcom zove, stál kedysi dávno, ešte vari v
prvých krestanských casoch, malý kostolík. So všetkých strán
túlili sa k nemu domceky poddaných krajinského pána Belocha,
ktorého kúria bola po kostole najkrajším staviskom. Dobrý
clovek bol Beloch. Bol nielen prísny, ale aj spravodlivý a
milosrdný. Nespratníkov a záškodníkov trestal, ale poddaným,
co boli k nemu ako k otcovi, odpúštal. Preto ho mali radi a
preto ho neraz svojimi životmi chránili, ked mu hrozilo
nebezpecenstvo. Radost bola bývat v Belochovej osade. Pánova dcéra
Beluška ju rozveselovala ako zlaté slniecko štastia a
pokoja. Vlásky mala ani zo zlata a ocká belasé sta letné
poludnajšie, bezoblacné nebo. Ked sa usmiala, kreslila v
ludoch chut k životu, ked si zaspievala, vykúzlila im na
ústach úsmev spokojnosti. S kým sa len rozprávala, každý bol
hotový, co aj do ohna skocit za nu...
Lenže nie je súdené, že
ani jedna dievcina nie je na svete iba na to, by bola pekná.
Každej je urcené vydat sa a založit nový rodinný kozúbok
a nový domov. I Beluške prišli roky a pytaci sa
hrnuli, akoby sa bolo vrece s nimi pretrhlo. Nie div, dobré sa samo
chváli a zvest o nom dostane sa až na samý kraj sveta. A starý
Beloch preberal a vyberal. Nechcel dat svoju dcéru hocakému
svetárovi. Nie na to ju choval a preto sa o nu staral, aby sa zle
mala. Vyberal teda, vyberal, ale dlho nic nenachádzal. Ved co, bolo
dost casu, nebolo treba súrit. Dievcina bola mladá, a škoda
jej bolo krky zadrhnút. Ale co, jedného odpravil, dvaja mu
dohrmeli. A len vyberal....
Až istého dna, ked sa starí
Belochovci ohrievali na slniecku pred kúriou, prikvitol k nim
švárny urastený mladík. Jeho jemné, zlatom vyšívané
rúcho bolo zaprášené a tu i tam aj trochu potrhané.
Predstavil sa, že je zo slávnej rodiny Kontúrovcov a poprosil
o noclah.
- A co si ty, synak, skade? - pýtali sa ho starí. - Od coho tie
šaty také? -
- Od úteku, od cesty-necesty. Pohádal som sa s bratmi, ked ma
chceli o dedicstvo okradnút. Aby som sa vyhol dalším
rozbrojom, ušiel som z domu. Pravda, bratom to nebolo dost,
dali ma prenasledovat. Musel som nielen po cestách, kde som sa
zaprášil, ale aj po horách a po dolách, tam som si zas
plášt dotrhal.
- A kdeže ti kôn?
- Zahynul. Už nemám nic, som ako kostolná myš.
Kedže starý Beloch a starý
Kontúr boli priatelmi, nuž Belochovci šuhaja privinuli
ako svojho. Nielen noclah mu dali, ale aj dlhšie ho u seba
zdržali. Dotial, vraj, kým sa s bratmi nepomerí, alebo sa mu
do sveta zachce. Horkýže sa mu zachcelo! Z útulného
hniezdocka, ako bol Belochovský dom, tažko bolo odíst. A co
ešte, ked sa spoznal so spanilou Beluškou! Jej belasé
ocká ho pritahovali ako blankyt vtácika a jej zlaté vlásky vábili
pohladkat ich a hladkat celý život...
Mladí sa zalúbili, a starí, ked
videli, aký je Kontúr statocný šuhaj, nehladeli na to,
že je chudobný, že okrem zvucného mena a odratých,
obšúchaných šiat už nic nemá. Požehnali im
a dovolili im vziat sa.
- Aby ste sa lepšie cítili, - povedal im starý Beloch, -
vystavím vám skromný, ale milý domcek. Aj zo svojich polí vám
odkrojím, aby ste ešte za môjho života na svojom
gazdovali.
Urobil tak ako slúbil. A cast
majetku, ktorú dal zatkovi, pomenovali Kontúrovom. Dobre bolo
mladému Kontúrovi, dobre jeho ženuške Beluške.
Dni mali jasné, bezmracné a život plynul pokojne a ticho,
akoby na svete ani zloby a závisti nebolo. Lenže dlho to
netrvalo. Závist sa ozvala skôr, ako sa nazdali, a zloba tiež
udrela v nestreženej chvíli. Mladá pani chodievala
zavše so svojimi družkami do vonných lesov zbierat
všelijaké liecivé bylinky a osviežit sa cerstvým
horským vzduchom. Zašla aj dole k sírnatému pramenu, ktorý
liecil takmer všetky choroby. Netušila, že pasie
po nej jastrab, hotový kedykolvek zatat pazúry a uniest ju. Ej,
keby bolo vedela, že už niekolko dní sliedia po nej ludia
zlovestného rytiera Kaja, nebola by šla do kúpela.
Radšej by bola pri mužovi chorlavou, ako v drápoch toho
netvora zdravou a kypiacou životom. Veru nic netušila.
Preto sa zlakla, ked sa raz vyrútili z hory cudzí chlapi, zarastení
do nepoznania. Hrôza bola pozriet na nich. A akí len boli ukrutní!
Služubnice ubili a mladú paniu Kontúrova odvliekli na nedaleký
Kajov lúpežnícky hrad.
- Ej holubicka pyšná! - uškeril sa jej Kaj, ked mu ju
priviedli. - Vidíš, nevela ti pomohlo, že si pohrdla
mojou rukou. Co komu súdené, to ho neminie.
- Lenže ja som tebe súdená nebola! - odvetila
Beluša hrdo. - Nie láska ma sem dostala, ale podlost. Ak
chceš, abys som ta od teraz po dobrom spomínala, nože
ma pust domov!
- Chachacha! - zasmial sa Kaj. - Pekne vravíš, ale nemúdro.
Povedz mi len, ci kocúr, ktorý celé dni striehol na myšku,
pustí ju na žalostné zapištanie z pazúrov?
Horkýže!
- Podliak! - premerala ho mladá žena hnevlivo.
- Oj, len pomaly, krásna mladá pani! - tíšil ju Kaj. -
Ubližuješ mi. Ci nevieš, alebo azda
nechceš vediet, že som dosial s tvojím otcom nic nemal,
že som mu nijako neublížil, ani svojim ludom som
nedovolil siahnut na bezpecnost jeho a jeho majetku? A to
všetko len z lásky k tebe. Vidíš, aj ja mám
šlachetné srdce.
- V tom nie šlachetnost bola, ale vypocítavost.
Faloš. Kto je statocný, ten nikomu neškodí, a o tebe
iba zlé pocut. Kolko len slz vytieklo pre teba, kolko ludí si obral
o všetok majetok, ba aj na životy im siahol! Nuž
ich krv, co schne na tvojich rukách, nesvedcí o
šlachetnosti...
Jej slová bodali ako ostré mece a ukrutník, ktorého to sprvoti
zabávalo, pomaly sa zacal na nu hnevat. Bolo mu to nemilé.
Kedže sa už schádzali priatelia, s ktorými za nazbíjané
peniaze hýrieval pri blízkom teplom prameni, chcel rozhovor s
Beluškou cím skôr skoncit, preto ju nemilosrdne
prerušil a riekol jej:
- Cakal som na teba. Úfal som sa do poslednej chvíle, a hla, ty si
radšej takého odkundesa, takého zkaderuka-zkadenoha. Smrt by
si za to pohanenie zaslúžila, ale že ta ešte stále
mám rád, dávam ti do rána cas rozmysliet si, ci sa ho chceš
zriect a byt mojou, alebo nie.
- Akože by som mohla byt tvojou, ked som už inému
slúbila vernost pred Bohom i pred ludmi?! - odbila ho
Beluša.
- Co ma po tom! Do vášho sobáša ma nic! Na tomto
kraji som ja pánom. Co ja chcem, to sa tu robí... A to ste mi proti
vôli. Rozumela si?
Márne ho Beluška prosila,
márne pre ním na kolená padala, ani pocut nechcel o tom, že by
ju pustil na slobodu. Ba aby ju cím skôr k povolnosti donútil, dal
ju vhodit do tmavej diery pod hradom.
- Vedz, - vravela mu, ked ju odvliekali, - radšej
zhyniem, ako by som mala byt mužovi neverná!
- No len, no! - uškeril sa za nou. - Ved ty do rána
zmúdrieš.
Toho dna nešiel Kaj s kamarátmi ku pramenu, ostal na hrade.
Vedel, že sa dotýrané Belušine služobnice dotiahli
do Kontúrova a povedali co sa stalo. Cakal, že sa Kontúr a
Beloch zhrknu k jeho hradu a zaútocia nan. Dobre predvídal. Kontúr
a Beloch zobrali všetkých svojich verných a ponáhlali sa pod
lúpežnícke hniezdo, ktoré bolo na strmej skale nad úzkou
dolinou. Lenže tažko im bolo dostat sa don. Z dvoch strán
ho chránila skalná stena, a z dvoch vysoké násypy,
príkrejšie ako tá najstrmšia strecha. A hore na nich
sta rady nepoddajných bojovníkov, beleli sa mocné koliská,
palisády.
- Keby sme sa aspon k hradbám dostali, - riekli si Belochovi ludia,
- potom by sme si už s hniezdockom poradili. Ohen by ich lahko
stadial vyduril.
- Oj to nie! - nepristával Kontúr. - V ohni by aj moja
žienka zahynula.
- Kdeže, zasmiali sa skúsenejší bojovníci. - Pamätaj,
že kadejakí zlosynovia sú smelí a hrdí len dotial, kým
nenadabia na mocnejšieho. Ked vidia, že sa
nebezpecenstvu nevyhnú, sú zbabelí ako malé decká...
Kontúr uznal, ale na ohen predsa len
nepristal. Ale aj keby bol s tým súhlasil, nevela by sa bolo
zmenilo. Na násyp sa jeho ludia tažko škrabali. Bol tak
strmý, že si museli kopije don zapichovat aby sa mali na com
udržat. Postupovali len velmi pomaly. A zatial krásna,
prekrásna Beluša stonala v žiali a v bôloch zraneného
srdca a prosila Boha o zmilovanie. Smutno je bolo, strašne
smutno. Plac ju celkom vysilil. Okolo polnoci zamdlela. Dobre bolo
i tak, aspon nemusela prežívat hrôzu pohromu, ktorá sa
prirútila na Kajov hrad. Krátko po polnoci ozvalo sa pod zemou
divné hucanie a dunenie, ako by sa tam kdesi more búrilo alebo
hromy bili. Ej, ozaj dobre, že to nepocula, lebo inak by bola
od strachu i rozum potratila, ako ho potratil krvilacný Kaj a jeho
družina. Jednako však našla svoj hrob pod
hradom. Bo zrazu sa zem zatriasla tak mocne, že sa poborili
všetky väzenia a pivnice. Zrútil sa aj hrad a pochoval Kaja
a jeho ludí. Víchrica, co sa schytila po kraji, rozmetala
zvyšky ošklivého hniezda po celom šírom okolí.
Dnes už nieto po hrade ani stopy. Ostalo len meno, lebo
miesto, na ktorom stál, menuje sa Hradište. Ej, aby sme len
nezabudli! Strašná pohroma sa vtedy privalila na údolie
osady Belocha a jeho zatka Kontúra. Kdesi pukli skaly a z otvoru
zeme vylialo sa tolko vody, že zaplavila celé okolie, nicila
všetky staviská aj kostolík. Beloch a Kontúr a
všetko, co sa zachránilo, muselo bližšie k Váhu
- do dnešnej Beluše.
O soche:
Na námestí v Beluši
odhalili viac ako tri metre vysokú drevenú sochu miestnej krásavice
Belušky. Vyrobená je z jasenového dreva,
o prsia má opretý drevený obecný erb a jej autorom je
25-rocný miestny rezbár Juraj Kapuš. Zaujímavú históriu má
aj jasenové drevo, z ktorého Kapuš sochu vytvoril. Po
vycínaní podpalaca v Beluši zhorela stodola pri
cintoríne, obhorel a uschol aj statný jasen. Strom
ohrozoval hroby i obyvatelov obce, preto ho
podrezali. Statný, niekolko storocný kmen pomocou tažkej
techniky vytiahli zo zeme a rezbár z neho urobil symbol
obce.
Ku keške / Cache:
Precítaj povest pri nohach Belusky a potom uz iba pohladaj
krabku na uvedených súradnicach.