Dolezitym pravom stredovekych miest bolo
pravo postavit si mestske opevnenie. Hradby tak po starocia nielen
chranili zivoty a majetok mestanov, no zaroven pretvorili mesta na
skutocne pevnosti. Mohutne brany, veze a basty opevnenia sa pritom
stali vyznamnymi dominantami historickych miest. Presov mal uz v
stredoveku svoj fortifikacny system (system opevnenia), ktory
zohral v jeho dejinach pomerne velku ulohu. Nasledkom viacerych
skutocnosti sa vsak z neho do dnesnych dni zachovalo iba
torzo.
Pravo obohnat svoje mesto hradobnym murom dostali Presovcania od
krala Ludovita I. v roku 1374. Aby pri budovani hradieb
ulahcil mestskej rade a jej pokladnici, udelil im zaroven
privilegia budinskych obchodnikov, neskor urcil na presovske
opevnenie celu rocnu dan troch toryskych miest: Presova, Sabinova a
Velkeho Sarisa. Okrem toho poslal do mesta majstra Ambroza z
Diosgioru, ktory mal viest odborne stavebne prace. Napriek
tymto ulavam pokracovali mestania v stavbe opevnenia iba velmi
pomaly, a preto im novy panovnik Zigmund Luxembursky udelil dalsie
privilegia a vyhody. Od roku 1404 smeli Presovcania kdekolvek na
kralovskej pode rubat drevo, lamat kamen a palit vapno urcene na
vystavbu hradieb, pricom od r. 1405 im v tom museli pomahat aj
mestania Velkeho Sarisa. V roku 1433 im kardinal Julianus dokonca
dovolil pracovat v nedelu i vo sviatok. Prace vsak nadalej
pokracovali iba velmi pomalym tempom a urychlilo ich az
nebezpecenstvo utoku husitskeho vojska na mesto v 20. a 30. rokoch
15. storocia.
Budovanie mestskeho opevnenia bolo ukoncene v polovici 30. rokov
15. storocia. Medzitym ho museli este na zapadnej strane zburat,
aby ustupilo novej ulici (Jarkova) na mieste niekdajsej priekopy, a
potom ho opat vystavali na novom mieste.
Povodny fortifikacny system pozostaval z dvoch prstencov
murov prestupenych bastami, vezami a priekopou, naplnanou pocas
nebezpecenstva vodou z Mlynskeho jarku. (Vzhladom na to, ze
mlyny existovali v Presove uz v 13. st., mozeme dnes uz nefuncne
koryto Mlynskeho jarku a jeho okolie povazovat za jednu z
najstarsich casti mesta.) Od mesta ho oddelovali dve velke brany
(severna a juzna) a dve male branky na zapadnej a vychodnej strane.
Stredoveke opevnenie bolo v priebehu dalsich storoci viackrat
prebudovane, doplnene a zmodernizovane. Mesto dostalo mohutne
delove basty a neskor polygonalne bastiony, ktore ho v 17. -
18. st. pretvorili na mohutnu pevnost. Cast opevnenia bola
zaciatkom 70. rokov 17. st. zburana a neskor nahradena modernejsim
za ucast mesta na protihabsburskom odboji.
Dokonaly fortifikacny system chranil mesto Presov pocas viacerych
obliehani cisarskym, povstaleckym i cudzim vojskom, naposledy r.
1710. Povodne branili Presov ozbrojeni mestania a basty spravidla
niesli meno cechu, ktory ich mal na starosti. Neskor sa obrana
stala vecou armady. Ked v priebehu 18. storocia prestala byt
aktualnou vojenska fukcia mesta, r. 1751 Maria Terezia
vydala prikaz na zrusenie mestskeho opevnenia a vsetky zbrane dala
odviezt do Kosic. Od konca 18. st. museli postupne brany, basty a
hradby uvolnit miesto novej vystavbe a dnes, po viac ako dvoch
storociach, sa z nich zachovali iba male zvysky.
Najvacsim objektom spomedzi zachovanych casti mestskeho opevnenia
je Florianova brana na zapadnej strane historickeho jadra
(Florianova ulica). Povodne sluzila ako branka pre pesich a
vyustenie mestskeho kanalu do hradobnej priekopy. 
Do
dnesnej podoby bola upravena az na konci 18. storocia. V prilahlej
budove, adaptovanej z hradboveho muru, bola na zaciatku 19. st.
umiestnena mestska verejna nemocnica, chudobinec a tzv. "saleny
dom" (utulok pre dusevne chorych). Dovtedy mestanom sluzila
katolicka nemocnica na Spitalskej ulici. V sucasnosti patri cely
komplex Hotelovej akademii v Presove. Na vonkajsej strane
Florianovej brany (k Mlynskemu jarku) prilieha k objektu novsia
secesna stavba. Povodne sluzila ako vchod na mestske klzisko, co
dnes pripomina pekny secesny relief korculiarov zo zacatku 20.
storocia. Oproti Florianovej brane, na druhej strane dnes uz
zasypaneho Mlynskeho jarku (ktoreho miesto zaujala Okruzna ulica)
bola v 19. st. Floegelova zahrada s obrovskymi stromami,
sluziaca ako miesto oddychu mestanov. Poslednym svedkom tychto cias
je dnes iba starobyly platan, patriaci uz viac ako jedno storocie k
vyznamnym pozoruhodnostiam Presova.
Jedinou zo zachovanych delovych bast je polygonalny bastion z
poslednej fazy vystavby opevnenia, stojaci vychodne od
frantiskanskeho kostola. V sucasnosti sluzi ako vyhliadkova
plosina a niekedy aj na kulturne ucely. V jeho susedstve, pod
Kmetovym stromoradim, sa tiahne zachovana, scasti vymurovana
priekopa. 
Patri viacerym
objektom, na juznej strane sa v nej rozprestiera Zahrada
umenia, kde este v 70. rokoch 20. storocia bolo kupalisko.
Zaujimavemu ucelu v minulosti sluzila tzv. vodna basta alebo
Kumst na dnesnej Ulici ku Kumstu. Od 16. st. bolo v suterene
nepouzivanej basty umiestnene technicky pozoruhodne zariadenie na
cerpanie vody z Mlynskeho jarku s rozvodom v drevenych rurach po
meste (Machina hydraulica). Pohanane bolo konskou silou.
Basta neskor spustla a obnovena bola r. 1930, ked v nej naslo
priestory zidovske muzeum. Dnes je v objekte depozitar Krajskeho
muzea v Presove. Zvysky bastionu hornej (severnej) brany a
prilahlych murov sa daju rozoznat v zadnych castiach domov na
severe Hlavnej ulice, ktora bola zakoncena openvenou mestskou
branou, nazyvanou Ober thor (Horna brana). Podobnym sposobom
bola opevnena i juzna strana mesta s Dolnou branou (Nieder
thor).
Velkou vzacnostou v Zahrade umenia je Ginko dvojlalocne (Ginkgo
biloba L.) - stromovy jedinec, ktory je botanickym sperkom v
systeme zelene mesta. Je to nevsedny zastupca rastlinneho rodu,
ktory biologicky nepatri ani medzi ihlicnate ani listnate dreviny,
ale povazuje sa za dokaz ich vyvojoveho prepojenia. Ma prastary
rodokmen, v geologickom vyvoji Zeme bol najviac rozsireny v
druhohorach. Najviac fosilii ginka sa naslo v Cine, preto sa za
jeho povodnu domovinu povazuje juhovychodna Azia. Zachranil sa
vdaka cinskym mnichom, ktori ho ako raritu pestovali v klastornych
zahradach. Z Japonska do Europy bol dovezeny v roku 1730 a pestoval
sa v zbierkovych fondoch botanickych zahrad. Do hradobnej priekopy
v Presove sa zastupca toho vzacneho druhu dostal v medzivojnovom
obdobi 20. storocia a dodnes jeho symetricka koruna s priebeznym, v
hornej casti rozdvojenym kmenom, dominuje centralnemu priestoru
Zahrady umenia. Typicky je tvar jeho listov, ktore maju vejarovitu
listovu cepel spojenych ihlic rozdelenu na dva laloky. Ich farba je
svetlozelena a v jeseni sa sfarbuje do svietivo zlatozltej. Iny
zastupca tohto rodu v takom veku sa na uzemi mesta Presov
nenachadza.
Pouzita literatura:
Sprievodca po historickom Presove (Peter Svorc)
http://www.presov.sk
Krabicku prosim starostlivo zamaskujte a budte opatrni, teoreticky
ste v zornom poli kamery mestskej policie.
Ceruka NIE JE na vymenu