„Ked som videl vsetok ten zhon, rozhodol som sa dopriat si chvilu oddychu. Vydal som sa mestom, pozeral som ako pekne snezi. Vsade uz citit adventnu atmosferu a v mysli mi vyhravali koledy. Ako malemu chlapcovi sa mi velmi pacilo ked sme si ich doma spievali. Pred Vianocami u nas vzdy vladol culy ruch. Mamka piekla veeeela kolacikov, tatko chodil po nakupoch, aby sme mali cez sviatky vsetko nachystane a mohli si spolu oddychnut. Ale ja ako maly chlapec som to este nechapal. Vidina oddychu kdesi v dialke mi nic nehovorila a tak som si kratil chvile huncutstvami. Ake bolo ale tazke vidiet, ze nie vzdy mi rodicia vedeli hned odpustit, vycitali mi, ze by som mal brat na nich ohlad. A ja som potom citil len nenavist k sebe, mal som chut sa im pomstit a niekde som zaliezol a snival o rozpravkovej krajine, kam by som mohol utiect z tohoto sveta. Ako velmi dobre mi potom padlo, ked si mamka s tatkom spravili od prace prestavku a isli sme si spolu stavat snehuliaka. Hned boli vsetky vycitky daleko v nenavratne a medzi nami bola len radost a laska. Niekedy nam starostlivost o inych ci o svoje povinnosti nedava priestor pre seba, ale ked si ho spravime, tak si nielen oddychneme, ale aj naberieme toooolko novej energie, ze vsetko hned ide lahsie. A tak si idem aj ja oddychnut, prejst sa do tohoto parku, na kraji ktoreho stojim. Nechavam tu pre Vas svoj dalsi poklad, ako pozvanku na prijemnu prechadzku.”
Táto keška bola nominovaná na Slovak GeoAwards 2014