Cisárovná
Sissi
Alžbetina
skala
Alžbetin jubilejný háj vysadený zaciatkom 20. storocia na
základe inštrukcie Ministerstva orby v Budapešti z
príležitosti tragickej smrti cisárovnej Alžbety 10.9.1898
a tisícrocného trvania Uhorska.
Rakúska cisárovná Alžbeta, manželka Františka
Jozefa I., zavraždená v októbri 1898 na ženevskom
nábreží talianskym anarchistom, bola jednou z
najzaujímavejších žien, ktoré kedy nosili rakúsku
cisársku korunu. Narodila sa v mníchovskom paláci rodu
Wittelsbachovcov na Vianoce roku 1837 ako najmladšia dcéra
princa Jozefa Maximiliána Bavorského. Tento vysoko urodzený pán si
v rozpore so zvyklostami svojho rodu aj stavu vôbec nezakladal na
parádnych uniformách, prepychu vládnych sídel ani na dvorných
ceremóniách. Žil s rodinou na vidieckom zámku Possenhofen, kde
sa mohol venovat lovu a pozorovaniu nádhernej horskej prírody a
vecer posedávat s bodrými Bavorákmi v krcmicke pri pive.
Alžbeta zdedila jeho povahu aj záluby. Nikto by nepovedal,
že jej osudom je stat sa cisárovnou. Je však otázka, ci
by si to vôbec priala, keby vedela, co to stojí. Už ako dieta
si získala priazen ludí peknou tvárickou a roztomilým,
bezprostredným správaním. Otec ju viedol k tomu, aby sa nijako
nevyvyšovala nad obycajných vidiecanov. Napriek nesúhlasu
vychovávatelky jej dovoloval hrat sa a bláznit spolu s vidieckymi
detmi, co ani matka, vojvodkyna Ludovíta, nevidela velmi rada.
Brával ju so sebou na turistické aj lovecké potulky. Naucil ju hrat
na citaru, svoj oblúbený hudobný nástroj. Vášnivo rada
jazdila aj na koni, co zodpovedalo otcovej predstave o dcérinom
prirodzenom, zdravom vývine. Vyrástla z nej naozaj nápadne krásna,
pružná dievcina s iskrivým temperamentom.
Alžbeta, pre ktorú sa vo Viedni ujala zdrobnenina Sissi,
predovšetkým zistila, že sa ako cisárovná ocitla v
zlatej klietke, kde je zo všetkých strán ostro
strážená, sledovaná a spútaná starými nezmyselnými, ale prísne
vyžadovanými predpismi dávno prežitého
španielskeho dvorného ceremoniálu. Denne bola poucovaná, co
nesmie. Toho, co mohla, bolo zúfalo málo. Ked si pri slávnostnom
obede stiahla z rúk nepohodlné rukavicky, týžden sa o nicom
inom nehovorilo, len akého polutovaniahodného priestupku sa
cisárovná dopustila. Arcivojvodkyna Žofia sa stala jej
tyrankou. Za každú malickost ju karhala, poucovala. Pred
cudzími ludmi netaktne hovorila o jej chybách a nedostatkoch.
Vyjadrovala sa o nej ako o decku, ktoré bolo zle vychované a nie je
hodné nosit cisársku korunu. Neustále zasahovala aj do jej
manželského súkromia. Ked sa Alžbeta postažovala
Františkovi Jozefovi, nenašla v nom zástancu. Sám
podliehal matke natolko, že sa nedokázal postavit proti jej
názoru, ani ked šlo o jeho vlastné záležitosti, nieto
ešte o manželkine. Coraz castejšie boli medzi
manželmi nedorozumenia a hádky, ktoré nakoniec viedli k
citovému ochladnutiu.
Alžbeta casto cestovala do cudziny. Jej oblúbeným miestom bola
vila Miramare v Terste. Plavila sa po mori v luxusnej jachte,
podnikla cestu do Afriky, Orientu... Náruživo
športovala, vo svojom apartmáne vo Viedni, ale aj kdekolvek
inde mala vždy poruke sadu telocvicného náradia. Casto jazdila
na koni. Tejto vášne sa vzdala, až ked jej lekári
konské sedlo zakázali pre gynekologické problémy. Mala rada aj
knihy. Jej oblúbeným básnikom bol Heinrich Heine. Milovala
Shakespeara, najmä jeho Sen noci svätojánskej. U Franza Liszta sa
ucila hrat na klavíri. Pred dvorným publikom vo Viedni vystupovala
niekolkokrát ako vynikajúca pianistka so skladbami
Rubinštejna, Chopina a Wagnera. Inkognito jazdila na
predstavenia Wagnerových opier do Bayreuthu. (Pri cestách do
cudziny používala krycie meno knažná z Hohenembsu.) Do
Anglicka vraj chodievala za istým generálom, ktorý bol jej intímnym
priatelom. Vo Viedni sa zdržiavala len cez zimu.
Tragédia sa udiala 10. septembra 1898 v Ženeve. Presne na
poludnie Alžbeta opustila v sprievode svojej dvornej dámy
hotel. Chcela nastúpit na parník do Mont de Caux. Dvorná dáma,
knažná Sztarayová, sa ponáhlala dopredu, aby stihla pri
prístavnom mostíku kúpit lístky. Vtom sa z lavicky na Quai du Mont
Blanc zdvihol muž s hranatou tvárou a fúzikmi. Bol to Talian
Luigi Lucheni, nebezpecný anarchista, ktorého sledovala
švajciarska polícia. Bez slova pristúpil k cisárovnej a
bleskovo jej zasadil krátkou dýkou ranu do hrude. Alžbeta bez
slova klesla na zem a vrah odchádzal rýchlym krokom, akoby sa nic
nestalo. Knažná sa obzrela a zbadala cisárovnú na zemi.
Myslela si, že jej prišlo zle od srdca. Rýchlo k nej
dobehla a pomohla jej vstat. Prišli spolu k mostíku a
vstúpili na lod tesne pred odrazením od brehu. Na palube
Alžbeta náhle upadla do bezvedomia. Dvorná dáma sa s pomocou
niekolkých cestujúcich usilovala priviest Alžbetu k vedomiu.
Ked jej však rozopla šaty, objavila rozsiahlu
mokvajúcu krvavú škvrnu. Cisárovná sa náhle prebrala: "Co sa
stalo?" Na lodi nastal ruch. Kapitán na žiadost knažnej
obrátil lod spät k brehu. Tažko ranenú, krvácajúcu
Alžbetu na nosidlách odniesli do hotela. Privolaný lekár mohol
konštatovat už len smrt. Anarchistický atentátnik
Lucheni bol odsúdený na doživotie, 19. októbra 1910 sa vo
svojej cele obesil na opasku.
Zdroj: internet