|
SK: Pri prechádzkach za skrýšami sa môžete stretnút aj so
žabkami. Ked nie je práve zima a mráz, tak najmä podvecer je pocut
aj ich prenikavé hlasy. Aby ste vedeli, komu patria, pripravil som
pre vás úlohu. Devät druhov žiab treba priradit k obrázkom a
hlasom. Obrázky su oznacené písmenami abecedy. Ked ich správne
skombinujete s hlasom, dozviete sa aké císlo treba doplnit do
súradnice skrýše namiesto príslušného písmena. Prajem všetkým dobrú
zábavu. |
|
súradnice skrýše N 48° 4A.BCD E 021° EF.GHI
(overenie
finálnych súradníc
skrýše) |
Ropucha obycajná (Bufo bufo) Zo všetkých našich
obojživelníkov má najnemotornejší vzhlad. Telo je zavalité, hlava a
pysk široko zaokrúhlené. Dlžka tela samiciek v ojedinelých
prípadoch dosahuje 120 mm, samcov maximálne 90 mm. Koža je hrubá,
bradavicnatá, bubienok zväcša nezretelný. Subartikulárne hrbolceky
na spodnej strane prstov sú párové. Na vonkajšej strane chodidla
nie je pozdlžny záhyb. Samce sú bez zvukových rezonátorov.
Zafarbenie je prevažne tmavohnedé alebo sivohnedé.
Obýva lesy, záhrady, polia, lúky a rada sa zdržuje aj v osadách. Je
nocným živocíchom, iba v case párenia, ktoré prebieha od marca do
mája, je aktívna cez den. Samce v case párenia vydávajú kvíkavý
zvuk. Vajícka (do 7 000 kusov) znáša samica v šnúrach dlhých 5-10
metrov. Žubrienky metamorfujú po 2-3 mesiacoch. Tie sú spomedzi
ostatných žubrienok najmenšie a výrazne sa odlišujú sfarbením. Sú
nápadné tmavocierne.
|
Ropucha zelená (Bufo viridis) Je štíhlejšia a menšia ako jej
príbuzná. Samce dorastajú najviac 80 mm, samice 90 mm. Bubienok je
zretelný. Zospodu na miestach spojenia prstových clánkov je iba po
jednom subartikulárnom hrbolceku. Na vnútornej strane chodidla sa
nachádza pozdlžny kožnatý záhyb. Samce majú na hrdle vnútorný
zvukový rezonátor. Horná strana tela je charakteristická velkými
tmavozelenými, niekedy hnedastými škvrnami na zelenošedom
podklade.
Obýva stepi a lesostepi. S oblubou sa koncentruje okolo sídlisk aj
na intenzívne vypásaných pastvinách. Do súvislejších lesov preniká
iba pozdlž ciest. Mimo casu párenia je aktívna iba v noci. Vo
vodách sa objavuje v apríli. Vajícka v pocte 10 000-12 000 kusov
odkladá v dlhých šnúrach, ktoré obmotáva na vodné rastliny.
Metamorfóza žubrienok nastáva po 2-3 mesiacoch. Po premene
juvenilné exempláre (dlžka tela 10-20 mm) odliezajú daleko od vody.
Živí sa nocným hmyzom.
|
Kunka
žltobruchá (Bombina variegata) má výstražne sfarbené bruško,
prevláda na nom žltá farba. V prípade ohrozenia sa kunka prehne,
zakloní hlavu a nastaví dlane aj chodidlá smerom dohora, takže to
vyzerá akoby mala žlté (resp. cervené) oci aj vpredu aj vzadu,
alebo sa rýchlo otocí na chrbát, aby výstražným sfarbením
odstrašila nepriatela.
Vyskytuje sa v lesnatých oblastiach v stredných a vyšších polohách
v nadmorskej výške 400-1000 m a taktiež je úzko viazaná na vodu.
Najcastejšie ju môžme nájst v kalužiach na lesných cestách,
prameniskách, napájadlách, mokradiach v alúviách potokov a
pod.
Samicky kladú vajícka 2-3krát do roka. Larvy sa vyvíjajú pomerne
rýchlo (asi 2 mesiace), pricom larvy z neskorších znášok môžu aj
prezimovat. V miestach, kde sa stretáva s kunkou obycajnou môže
dochádzat k ich vzájomnému kríženiu.
|
Rosnicka obycajná (Hyla arborea) Jediný druh z našich
obojživelníkov, ktorého konce prstov sú diskovito rozšírené. Tieto
prísavky jej umožnujú bezpecný pohyb po stromoch a kolmých
plochách. Štíhle telo zriedka presahuje 50 mm. Hlava je široká so
zaokrúhleným pyskom. Koža chrbta je hladká, na brušnej strane
bradavicnatá. Samce majú hrdelnú cast zriasnenú (zvukový mechúrik).
Zafarbenie je prevažne trávovozelené. Na rozhraní chrbta a brušká
sa tiahne tmavý pás, ktorý sa zacína už pri nosných otvoroch a
koncí na stehne.
Obýva listnaté lesy, lesostepi, parky. Mimo párenia a v jeseni
alebo za silných búrok sa vždy zdržuje na stromoch. Pári sa od
apríla do júna. Samce sa ozývajú zborovým škrekotom "rek, rek,
rek". Vajícka v pocte do 1 000 kusov znáša v menších hromádkach.
Zimuje na suchej zemi. Živí sa pavúkmi, muchami, mravcami,
chrobákmi, larvami motýlov. Za koristou aj
vyskakuje.
|
Hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus) Táto žaba je viazaná na
oblasti s hlbšími piescitými alebo lahšími hlinitými pôdami. Telo
má krátke, zavalité, ropuchovitého vzhladu. Samce dorastajú do
dlžky 65 mm, samice 80 mm. Pysk je široko zaokrúhlený, celo nápadne
vypuklé. Za svetla je pupila kolmo štrbinovitá. Druhovo
charakteristický je metatarzálny hrbolcek. Je silne vyvinutý,
vysoký s ostrým tmavším okrajom. Pri podráždení hrabavka vylucuje
cesnakovito zapáchajúci sliz. Zafarbenie je premenlivé. Po tele na
svetlejšom podklade sú rozložené tmavšie, obycajne gaštanovohnedé
pásy, ktoré vynikajú v case párenia.
Obýva pieskovité alebo slienovité pôdy obycajne v inundácii riek.
Vyhranene nocný druh. Cez den žije zahrabaná hlboko v pôde. Iba na
jar v case párenia ju môžeme pozorovat aj vo dne. Párenie trvá
krátko, pricom jedince vodu ihned opúštajú. Vajícka až do 2 300
kusov utvárajú hrubú šnúru. Žubrienky sú nápadné svojou velkostou,
niektoré merajú i viac ako 17 cm. K premene dochádza po 3-4
mesiacoch. V niektorých vodách žubrienky aj prezimujú. Hrabavka sa
živí hmyzom, ktorý je aktívny v noci. Zväcša sú to pavúky, slimáky,
chrobáky, dáždovky a mnohonôžky.
|
Skokan
štíhly (Rana dalmatina) je lesný až lesostepný druh. Vyskytuje
sa v listnatých a zmiešaných lesoch nížin a pahorkatín. Môžme ho
nájst predovšetkým v husto zarastených trávnatých okrajoch lesov, v
riedkych lesoch s bohatým trávnatým a krovinným podrastom a na
lesných lúkach. Casto sa vyskytuje spolu so skokanom ostropyským v
lužných lesoch v alúviách riek. Na rozdiel od predchádzajúcich
dvoch druhov, je jeho telo štíhle, má najdlhšie zadné koncatiny a
svetlé brucho bez škvrn.
Na rozmnožovanie vyhladáva plytké, silne prehriate a bohato
zarastené vodné nádrže. Párenie trvá velmi krátko. Samica
prichytáva vajícka v zhlukoch na rastliny pod vodou nie príliš
pevne, takže sa podobne ako pri predchádzajúcich druhoch objavujú
na hladine. Kedže každá samica kladie vajícka zvlášt, plávajú tieto
chumáce osamotene.
|
Skokan
hnedý (Rana temporaria) Mimo obdobia rozmnožovania sa
zdržiavajú v lesoch, casto daleko od vody. Skokan hnedý sa
vyskytuje pomerne bežne v zalesnených oblastiach na väcšine nášho
územia, najmä v stredných a vyšších polohách. Jeho typickým
biotopom sú listnaté a ihlicnaté lesy, ale môžme ho nájst aj v
pásme kosodreviny a na vlhkých lúkach, aj nad hornou hranicou lesa.
V porovnaní s dalšími dvoma druhmi je zavalitejší, má najkratšie
zadné koncatiny a škvrnité brucho.
Skokan hnedý je jedným z najotužilejších obojživelníkov. Casto
opúšta zimoviská v období, ked sa na mnohých miestach ešte nachádza
sneh. Pri výbere lokality na rozmnožovanie nie je velmi nárocný.
Uprednostnuje menšie, plytké nádrže, ale využíva aj kaluže. Casto
sa stáva, že viacero samíc nakladie vajícka pospájané do zhlukov na
jedno miesto.
Podobne ako ropucha obycajná je aj skokan hnedý pocas jarných
migrácií ohrozený cestnou dopravou.
|
Skokan
ostronosý (Rana arvalis) Dlžka tela iba v ojedinelých prípadoch
dosahuje 80 mm. Pysk je zaostrený. Bubienok v porovnaní so skokanom
štíhlym je menší a dalej od oka. Zvrchu je základné zafarbenie sivé
alebo hnedé. Väcšina exemplárov má v strede chrbta a po bokoch
chrbta svetlý pás, ktorý je zvýraznený tmavším obrúbením a po
bokoch chrbta je tmavší pás. Zriedkavejšie sú jednofarebné
exempláre alebo tmavo flakaté. Bruško je belavé alebo žltkasté,
spravidla bez škvrn. Samce majú pod kožou zvukové mechúriky a v
case párenia nápadne modrofialové hrdielko.
Na Slovensku sa vyskytuje štíhlejšia, väcšia a dlhonohejšia
geografická rasa R. arvalis wolterstorffi. Obýva rašelinové a
mocaristé oblasti v nížinách, a to bez ohladu na to, ci ide o lesy
alebo bezlesné oblasti. Pári sa v marci alebo zaciatkom apríla.
Vajícka v pocte 1 000-2 000 kusov znáša vo väcších hromádkach.
Metamorfóza nastáva po 2-3 mesiacoch. Pohlavne dospieva v tretom
roku. Je aktívna až do obdobia nástupu silnejších mrazov.
Populácie sú izolované do plošne nevelkých oblastí vo
Východoslovenskej nížine, v Záhorskej a v Podunajskej nížine. Aj tu
je výskyt determinovaný špecifickými nárokmi na biotop.
Terénnymi úpravami, odvodnovaním a hospodárskou cinnostou sú
izolované populácie vážne ohrozené. Na Slovensku mu hrozí
vyhynutie.
|
Skokan
zelený (Rana kl. esculenta) Tento druh vznikol krížením dvoch
iných druhov - skokana rapotavého (Rana ridibunda) a skokana
krátkonohého (Rana lessonae). Dokáže sa na rozdiel od iných
medzidruhových krížencov dalej rozmnožovat a aj sa Dalej kríži s
pôvodnými druhmi. Pocas celého roka ich môžme nájst vo vode,
príp. v jej bezprostrednej blízkosti. Zimu preckávajú zahrabané v
bahne na dne vodnej nádrže.
Vyskytuje sa v najteplejších oblastiach nížin. Žije na brehoch
pomaly tecúcich vodných tokov, ale aj v stojatých vodách hlbších
vodných nádrží a rybníkov.
Párenie prebieha v máji až júni. Vajícka znášajú samice na dno
alebo na vodné rastliny. Larvy metamorfujú po 3-4 mesiacoch. Sú
velmi citlivé na chemické zloženie vody a vyžadujú dobré oslnenie
vodnej hladiny.
V letnom období je skokan zelený aktívny celý den, na jar a jesen
je dlžka aktivity kratšia. V potrave prevažujú suchozemské druhy
nad vodnými. Hlavnými zložkami potravy sú bezstavovce - chrobáky,
pavúky, mravce, vážky, ale aj menšie obojživelníky, ryby, plazy,
vtáky a drobné cicavce.
Ohrozený je predovšetkým likvidáciou biotopov pri reguláciách tokov
a znecistovaním vôd.
|
|
EN: soon... |
|
[1.hlas=1] [2.hlas=6]
[3.hlas=1] [4.hlas=6
[5.hlas=0] [6.hlas=0]
[7.hlas=3] [8.hlas=0]
[9.hlas=6] |